(Nie tak úplne) psychomotorický vývin

Možno čakáš, že bude tento článok jedna veľká tabuľka, upozornenia na to, aby bola dodržaná a možnosti cvičení, ktoré bábatku pomôžu ostať v jej medziach. Celá táto téma je ale v rámci jógy a logopédie úplne protichodná. Jedno hovorí "ver a nechaj", druhé "sleduj a stimuluj", a ja som teda ostala kdesi na križovatke dumajúc, čo teraz. Moja dcéra ma zatiaľ núti prehodnocovať prakticky úplne všetko, čomu v rámci vývinu detí verím - do práce sa rozhodne vrátim vymenená. Snažím sa ale - ako vo všetkom - nájsť nejaký zdravý kompromis, ktorý by som nasledovala. Kým mi určité to "modelovanie vývinu" a "hry podľa vývinových okien" prídu ako príjemné prístupy, stimulácia vývinu s cieľom natrepať dieťa do konkrétneho času mi ide proti srsti a nebudem klamať keď poviem, že aj Olívii. A to pritom do momentu, kým som to nezačala robiť s vlastnou dcérou mi stimulácia vývinu vždy prišla ako dobrý nápad.

Cez rôznych guruov a filozofov sa ku mne dlho dostávala myšlienka "dôverovať procesu". SadhGuru sa smeje, že či si fakt myslíme, že len preto, že sme na svete o niečo skôr ako naše deti, ich môžeme niečo učiť. Dospelí máme furt potrebu mladších od nás niečo učiť a vidím to aj na návštevách. Všetci od Olívie niečo chcú - "povedz mi niečo", "čo už dokážeš?", "urob ťapušky". Mne sa varí krv (nie, pokoj nie je moja silná stránka) a Olívia pozerá nechápajúc na daného človeka výrazom, ktorý - ver mi - vie len ona.

Rola rodiča je tiež partnerská

V rámci stratégii komunikácie sme sa učili množstvo dôležitých vecí, no úvod do tohoto predmetu bol jednoznačne najdôležitejší. Akú rolu by mal zastávať rodič v prípade vývinu svojho dieťaťa? Pomocník predpokladá potreby dieťaťa a robí všetko za neho. Naháňač naň nemá čas, pozorovateľ len ticho sedí a sleduje čo dieťa robí. Učiteľ (má najväčšie zastúpenie mám dojem) učí dieťa farby, čísla a tak podobne, riaditeľ zas koriguje všetko čo má urobiť a ako to má urobiť. Ešte je tu povzbudzovateľ - tiež s hojným zastúpením - ktorý dieťa za všetko chváli, no a nakoniec je tu tá žiadúca rola, a síce rola partnera. Ten sa aktívne zapája do hry dieťaťa (nie svojej, pozor!), vytvára mu správne podmienky, aby v ňom Život vzkvétal sám a je vždy na blízku, keď treba ozaj pomôcť. Takýchto partnerov vidno ale ozaj málo.

Napriek tomu, že nás k postoju "nechať" či “sprevádzať” alebo “aktívne sa zapájať do toho, čo u dieťaťa aktuálne prebieha” vedie filozofia aj veda, často u nás prevažuje potreba neprimerane zasiahnúť, riadiť, manipulovať, očakávať. Viem o čom hovorím, sama to zažívam.

Ja, ako človek ktorý má rád veci pod kontrolou (čo nie je pochvala mojej osoby) som vždy odfiltrovala myšlienku nechať tak a dôverovať. Nehovoriac o situáciach, keď mi takúto vetičku predhodila mama dieťaťa, ktoré bolo práve jedno z tých, ktorému trebalo troška dopomôcť (myslím). Táto téma je totiž obzvlášť citlivá preto, lebo všetci rodičia chceme (minimálne podvedome) zažívať ten príjemný pocit, že zrovna to naše dieťa je šikovné. To si ale môžeme sadnúť ku dobrému pivu v 60ke, a nie keď majú naši potomkovia 4 mesiace. Mnoho ľudí sa totižto mylne nazdáva, že rýchlosť dosahovania psychomotorických míľnikov má niečo dočinenia s prediktormi budúcej, celkovo životnej úspešnosti. A to je omyl.

Pravidelne sa dostávam do konverzácii, ktoré sú prakticky celé o tom, aké je niekoho dieťa šikovné, lebo sa plazilo v 4. mesiacoch, lebo si sadlo v šiestich, lebo…. Úspešne sa nám podarilo aj z vývinu nič netušiacich detí urobiť súťaž, kto je lepší. Pritom nikde nie je napísané, že deti, ktoré triafajú míľniky skôr budú v živote úspešnejšie a šťastnejšie, ako tie flegmatickejšie a zase naopak. Čo sa týka úspešnosti - aj z dieťaťa, ktoré sa vývinovo oneskorovalo nakoniec môže byť úspešnejší človek, ako z toho, ktoré robilo všetko o 2 mesiace skôr.

Rýchlosť psychomotorického vývinu ako taká teda nie je ukazovateľom reálneho potenciálu, ani búdúcej úspešnosi v živote. Môžeme ju považovať za jeden z možných ukazovateľov možného nadania dieťaťa, predovšetkým čo sa týka rýchlosti osvojovania jazykových schopností. Ešte raz ale vytiahnem slová "jeden z ukazovateľov", nie definitívny a už vôbec nie jediný dôkaz.

Nuž a čo sa týka šťastia - to je úplne iná téma. Čo je ale isté je to, že rýchlosavyvíjajúce dieťa sa hneď nerovná šťastnejšie.

Nechcem touto kapitolkou povedať, že vylož si nohy, nalej si vína a nechaj dieťa nech sa vyvíja. Vytiahneme si tu zopár bodov, ktoré som si stihla za toho pólroka s Olíviou vypichnúť. Je to modelovanie vývinu, sledovanie vývinovvých okien, ďalej prevaha kvality nad časom, nestáť v ceste, neprestimulovať, reagovať a až nakoniec, ak treba pomocť, ozvať sa. Táto rozprava je o bábätkách, ktoré sa vyvíjajú primerane (to znamená svojim tempom ale nustále niečo a neustále dopredu) a sú zdravé, nie o bábätkách, kde je identifikovaný problém, ako napríklad nejaká neurologická diagnóza či syndróm. Tam treba korigovať úplne od začiatku, o tom nie je pochýb.

Ale najprv - zamyslime sa nad tým, prečo nie sú pre nás tie vyššie vypichnuté body samozrejmosťou okamžite. Milióny rokov si človek nastavoval svoj genóm tak, aby sa vyvinul do vzpriamenej pozície. O čosi mladšia je schopnosť rozprávať a myslieť. Tieto schopnosti z nás robia ľudí, a mne príde niekedy prinajmenšom smiešne, že chceme stimulovať zdravých jedincov na vopred naprogramované činnosti. Načo? Keď stimulujeme niečo čo je nastimulované už tak akurát evolučným procesom (či si ryba?), tak prestimulovávame. Ak chceme pomocť dieťaťu uvedomiť si a naplniť nejaký ten svoj individuálny potenciál, tak sa nebavme o prvom roku, ktorého cieľom je dostať bábatko z chrbáta na chodidlá (s toleranciou polroka, takže do 1,5 roka) a vypestovať u neho zámer, teda chcenie. Ďalšie roky sú o tvorbe slovnej zásoby, neskôr sa vo veľkej miere zapájajú emočné centrá a my máme v rukách krehké počiatky emocionálnej intelgiencie. Až okolo štvrtého roka mentálne dieťa prechádza do obdobia intelektualizácie, kde sa črtá začiatok využívania týchto nádherne položených základov pre projekt “Jeden Život”.

Tieto položené základy, sú fyzicky o tom, ako kvalitne sa dieťa dokáže hýbať, emočne o tom, ako kvalitne si dokáže rozumieť, zvládať frustráciu, ľudskú omylnosť, prirodzenú neférovosť života a tomu podobné a nakoniec o tom, ako kvalitne vie narábať slovami a či je tak celkovo dostatočne motivované k tomu spoznávať. Z toho mi jednoznačne vychádza, že je dôležitá kvalita týchto počiatkov, nie čas. Ten je až príliš relatívny.

Kdesi na modrom koňovi som čítala od nejakej Pani Mamy, že “veď musia z niečoho žiť” na účet detských fyzioterapeutov. Podobné som počula aj na účet psychológov a špeciálnych pedagógov. Logopédov nie, lebo nikto netuší že existujeme (haha. neviem, čo je horšie).

Viete, je úžasné, že veda dokázala zistiť, že niektoré metódy vedú k deformitám chrbtice, plochým nohám a zlému držaniu tela. Metodiky, ktoré nás učia, medzi nimi sposob zaobchádzania s bábatkom, majú dieťa priviesť k zdravšiemu oporno-pohybovému systému. Vieme, že polosedy, pavúky, hopsadlá a podobní pomocníci narobia nakoniec viac škody, ako úžitku. Necháp ma zle - nie som za otrokárčenie, niekedy sú iné priority v popredí a Olíviu zdvihnem tak, že má ramená až pri ušiach a celé nabaľovanie može ísť do hája, ale myslím, že doležitá je vačšina. Prečo ale vôbec nevyužiť poznatky, ktoré si pre nás tento odbor rokmi nabalil? Možeme tak prispieť celej evolúcii, aby sme raz zas neboli rybami a nemali tu pandémie chronických vertebropatii. Je to o kvalite.

Rovnako ten psychologický aspekt. “Mne dala moja mama po papuli a robil som čo som mal.” Psychologické odbory si pre nás prichystali tiež veľkú kôpku výskumov o tom, ktoré metódy výchovy vedú k poškodeniu mentálneho zdravia a ja sa zas pýtam, prečo ich nevyužiť? Chceme deti poslušné alebo sebavyjadrené? Výkonné alebo spokojné? Nikto nevraví, aby sme upadali do dopresii a padali z nôh, lebo tieto metódy budú funkčné len vtedy, keď ich budeme robiť vždy za každých okolností a len tie. Nedokonalosť k tomu patrí - aj tú treba ukázať a hej, správne modelovať. Bábatká sa učia napodobňovaním, pohľadom na nás sa doslova učia (ako) byť človekom. Našej spoločnosti je z takej nedokonalosti až ťažko, ale skutočnosť je taká, že je to naša normálna, a teda zdravá súčasť. Pravdou je, že tie naše deti potrebujú našu nedokonalosť, takže ak máme deň blbec, užime si ho a nenechajme ho bez dobrého “prepáč”, poplačme si spolu… lebo obaja sa práve učíme (dnes už dávnemu) umeniu nedokonalosti.

A čo logopédia? Kvalita slovnej zásoby a schopnosť narábať slovami je absolútne nenahraditeľná. Táto kapitola isto nemá za cieľ rozlúsknuť otázku storočia, a síce že či myslíme vďaka jazyku alebo rozprávame vďaka mysleniu. Prikláňam sa ale rozhodne k tomu, že sú to spojené nádoby, a teda kvalita jedného ovplyvňuje kvalitu druhého. Ťakže zase kvalita.

---

Nebráň, nestoj vývinu v ceste

Vývin je geneticky dopredu naprogramovaný proces, ktorému treba v prvom rade nebrániť, potom dôverovať jeho osobitnej rýchlosti a až nakoniec stimulovať, ak je tam náhodou niečo, čo potrebuje doladiť, alebo tomu chýba kvalita.

Keď poviem "nebrániť", myslím tým v prvom rade nezväzovať ho. Pohyb je expresia, expresia je vyjadrenie. Pokiaľ deti zväzujeme, dávame ich do ohrádok, postieľok, kresielok, kočíkov prípane áno - aj nosičov a šatiek, prakticky im bránime sa hýbať, čím im tak celkovo - bránime. Rozprávame sa o bdelých oknách, keď je bábätko aktívne, nie keď spí. V pohybe a spoznávaní ho vie obmedzovať aj tesné oblečenie alebo sústavné naťahovanie na rukách.

Na toto nadväzujú citlivé obdobia, pretože ak sa snažíme bábätko viesť na základe tabuľky a nie na základe jeho samého, je to tiež bránenie.

Sleduj citlivé obdobia

Teória citlivých období hovorí o tom, že vo vývinovom procese sa v rôznych časoch otvárajú vývinové okná pre rôzne schopnosti. Tieto schopnosti sú skutočne rôzne a môžu nám dospelým prísť ako úplne banality, a potom sú tu tie, ktoré každý s očakávaním vyhliada. Hlava hore, štvornožkovanie, chôdza, prvé slovo. Medzi tie nenápadné patrí napríklad aj to, keď bábätká hádžu veci z výšky. Nechcú nás tým vytočiť, len skúmajú gravitáciu. Bábätká totižto potrebujú preskúmať rôzne aspekty života - hĺbku, vzdialenosť, množstvo, rôzne textúry, spomínanú gravitáciu a tak ďalej. Vývin podporíme tak, že reagujeme na tie konkrétne vývinové okná, nie na tabuľky, schémy a skúsenosti druhých. Akonáhle teda vidíme, že naše bábätko sústavne vzhľadáva nejakú aktivitu, môžeme mu vytvoriť kvalitné podmienky, či dať mu materiál, ktorý mu túto záhadu pomôže preskúmať.

Modeluj vývin

Čo rozhodne môžeme nášmu bábätku, respektíve dieťaťu, dať, je vzor, a to prakticky vo všetkom - v spôsobe života, reči, životnom štýle, motorických vzorcoch vďaka manipulácii a tak ďalej. To je to spomínané modelovanie.

Nejde mi teda o to, aby sme položili naše dieťa a čakali, že rozkvitne. Tu je preto skutočne vhodné vedieť, ako sa človek zvykne (!) vyvíjať a predovšetkým aké sú podmienky takéhoto vývinu. Dnes už nie je tak bežné robiť to, čo bolo kedysi prirodzené a zase naopak. Dnešné deti sú často deprimované od kvality stimulu a naopak presýtené ich množstvom. Pritom položiť dieťa nahé na trávu (čo sa robilo kedysi) je silný stimul pre motoriku aj senzoriku. Dnes sa obávame hmyzu, prechladnutia, a tak celkovo - ani nás to nenapadne. Potrebujeme často niekoho, aby nám poradil absolútne jednoduchú a samozrejmú vec.

Na to nadväzuje ďalší bod. Ďalšie dva.

Neprestimuluj

Prestimulovanie neprichádza len v kontexte detí, ktoré nalievame fantou, natlačíme doboškami, pošleme na 5 mimoškolských aktivít a necháme vrieskať po ihrisku lebo veď deti. Zisťujem, že prestimulovať sa dá už bábatko - a to veľmi jednoducho. Už pri kúpe podložky ma zalievali poty, keďže všetky mali 300 vzorov (a ja minimalista!) a u ž vzor ako taký je pre bábätko hra. Vojdete do Albi, Dráčika a zatočí sa vám hlava lebo neviete, či vybrať plyšáka s veľkými očami alebo opať - 300 farbami. Popri Baby plávaniu sa dá chodiť aj na rôzne vývin stimulujúce aktivity, každý vám chce postrážiť dieťa, do toho chcete ísť na dovolenku ku moru, nejaký ten výlet - dva tri osem - v izbe 300 hračiek všehochuti, bdelé okná natrieskame rozvojovými aktivitami, ktoré sme načítali na sociálnych sietiach. Samozrejme - niečo z toho je výborné. Ale nie každý deň a nie všetko.

Za prestimulované bábätko môžeme označiť často aj také, ktoré triafa niektoré míľniky skoro ale nekvalitne. Ak budeme oromotoricky nepripravené dieťa v 3 rokoch nútiť do R, veľmi ľahko skončí ráčkovaním - a to práve preto, lebo sme ho nútili osvojiť si niečo, na čo ešte ono samo nebolo pripravené. Možno sa pokúšalo naučiť sa niečo iné, ale my, namotivovaní susedovým Jankom už musíme tlačiť aj to naše. Rovnako je to aj s motorickými míľnikmi v prvom roku a vôbec - s akoukoľvek motorikou.

Nuž a tu sa zase presunieme ku tej kvalite, lebo kvalita vždy vždy vždy a vo všetkom prevláda nad kvantitou, ale aj časom.

Kvalita prevláda nad časom

Doležité je si uvedomiť, že kvalita jednoznačne prevláda nad časom. Toto je zároveň veta, ktorá v sebe tak trochu nesie odpoveď, či - podľa mňa - stimulovať, alebo doverovať. Pokiaľ sa jedná o ČAS, za ktorý si dieťa osvojí nejakú zručnosť, treba dôverovať. Pokiaľ ide o kvalitu, stimulovať, respektíve ako som spomínala - modelovať (a ak by to modelovaním nešlo, stimulovať s odbornou pomocou odborníka).

Veta “dajte dieťaťu čas” je skutočne na mieste, pokiaľ sa nebavíme o hraničnom sklze pólroka alebo o dieťati s identifikovaným rizikom či priamo diagnózou. Čo sa týka kvality - to je iný aspekt, a na to treba myslieť. Tu by som opäť rada povzbudila všetkých rodičov, aby sa skutočne vzdelávali nie len v tom, že KEDY sa vo všeobecnosti nejaká zručnosť objaví, ale aj AKÁ by mala byť jej kvalita. Ako som už spomínala - je totiž rozdiel, či dieťa hovorí R hrdelne v troch rokoch alebo so správnym artikulačným miestom v siedmych. Teraz ako laik zisťujem, že to platí aj v iných odboroch, napríklad fyzioterapii - tam je napríklad rozdiel, či sa dieťa pretáča záklonom alebo schúlením.

Reaguj!

... vo všetkom, ale predovšetkým v tom, čo zahŕňa komunikáciu, nakoľko zmysel komunikácie je prepojenie a ak nereaguješ, neprepájaš sa. Ak sa bábätko konečne dopivotovalo k Tebe, aby Ťa mohlo naťahovať za tričko, reaguj. Ak na Teba pozerá, reaguj. Ak sa naťahuje, reaguj. Ak plače, reaguj.

Do "reaguj" určite vnorím znova ten plač, lebo plač a mrnčanie je komunikácia malého dieťaťa a bábätka, nie vydieranie. Dospelý môže plačom vydierať ale bábätko nie, pretože absolútne netuší, čo to to vydieranie je. Vydierať môže trocha staršie, mentálne zdatnejšie dieťa, keď mu to buď ukážeme na našom správaní lebo ho vydierame my, alebo skúša. V tomto momente môžeme vychovávať. Ale DO tohoto momentu, čo je približne do troch rokov dieťa, vydierať nedokáže a s absolútnou istotou to nedokáže bábätko do jedného roka! Regovať na plač potrebujeme, a to v kontexte rôznych situácii, spánok nevynímajúc. Nie som ani spánkový poradca, ani psychológ, ale viem, že spánok zreje veľmi dlho a tolerancia sú tu ROKY. Taktiež to, čo potrebujeme na zdravý vývin mozgu je jeho zaplavenie oxytocínom, ku ktorému dochádza v priamom fyzickom kontakte s milovanou najbližšou osobou (najčastejšie matka) a nie kortizolom, ku ktorému dochádza pri ich odlúčení. Možno keby nás spoločnosť tak často nenútila si myslieť, že blízkosť je slabosť a reagovanie na plač či dvíhanie dieťaťa je rozmaznávanie, aj si to obe strany nakoniec dosť užijú. Minimálne môžem za seba povedať, že v tom momente, ako som prestala riešiť že 90% spánkov je v bezprostrednom fyzickom kontakte, začala som si to náramne užívať, pretože je skutočne pravda, že aj toto ... raz prejde. A zrovna toto ... nám môže kľudne chýbať.

---

Jógový kontext

Asteya je tretia yama (naše postoje k svetu a druhým) v jóge a doslovne sa prekladá ako ne-kradnutie. Ide ale aj o zásadu byť vďačný za to čo máme a dolávať pocitu, že nám niečo chýba, že chceme mať niečo iné, niečo viac.

Santosha je druhá niyama (naše postoje k sebe samým) a zjednodušene podané znamená spokojnosť. Učíme sa byť spokojní s tým, kto sme, kde sme a byť šťastní v každej situácii, nehľadať šťastie vo vonkajších stimuloch.

Tieto zásady sú až priveľmi podobné, ale líšia sa v tom, že prvá je o nás vo vzťahu k svetu a druhá vo vzťahu k nám samým.

Prvá je teda pre nás rodičov vo vzťahu k nášmu bábätku, druhú učíme naše bábätko vo vzťahu k sebe. Ak chceme naše dieťa viesť jogovou filozofiou, jedna zo zásad bude aj neviesť ho k myšlienke, že nikdy nebude dosť dobré. Že to čo má, nie je nikdy dosť a dá sa mať aj viac. Na jednu stranu si povieme - prečo nie? Na druhú ide o to, odkiaľ tá motivácia vyviera. Keď sa chceme posúvať smerom dopredu, lebo nás k tomu vedie vnútoná motivácia, nech sa páči. Ale pokiaľ naše aktivity, výkon, ciele a vôbec život postavíme na motivácii vonkajšej (že chceme niekomu niečo dokázať alebo sa napríklad zapáčiť), ideme proti týmto zásadám. Asteya a porovnávanie idú totálne proti sebe, takže akonáhle naše dieťa postavíme do porovnania s iným, ideme proti tejto zásade. Zasievame pritom semienko závisti. Vieme, že deti majú zosilnenú schopnosť načítavať emócie dospelých, najmä jeho najbližších, takže sa ani príliš nemusíme snažiť - ono samé vycíti, že nie sme spokojní. Naše dieťa sa pritom do veľkej miery utvára na základe nás a toho, ako ho vidíme a možno sami vieme, ako ťažké je byť spokojní sami so sebou. Preto učme tie naše ratolesti umeniu spokojnositi už teraz.