Vo väčšine prípadov sa teda jedná o také druhy zdravotných komplikácii, ktoré disponujú silným biologickým faktorom. Za takýto sa považuje napríklad cievna mozgová príhoda, onkologické ochorenia hlavy a krku, metastázy alebo nádory v mozgu, úrazy mozgu, pretrvávajúce vývinové ochorenia do dospelého veku ako napríklad detská mozgová obrna (príčina je však v tomto prípade stále vývinová), degeneratívne procesy v mozgu v kontexte rôznych druhov demencii. Dôležitým faktorom je samozrejme aj psychický podklad - napríklad strata reči po životnej traume, strata hlasu po emocionálnom vypätí a pod.

        Z uvedeného jasne vyplýva, že takýchto ľudí je veľa. Netreba to však brať ako pravidlo - napríklad nie po každej príhode vzniká porucha komunikácie.

​

Ako prvé však treba povedať, že rehabilitácia v dospelom veku MÁ význam. Dôvod, pre ktorý to píšem je ten, že sa často stretávam s názorom, že v dospelosti sa človeku už pomôcť nedá, pretože sa "neučí tak ľahko". Logopedická intervencia v dospelom veku a u seniorov nie je tak rozšírenou témou ako je to v prípade mladšieho veku. Mnoho ľudí žije v presvedčení, že so získanou poruchou komunikácie či prehĺtania sa už nedá nič robiť. Opak je však pravdou. amozrejme - je dôležité, o aký vek sa presne jedná, o akú ťažkosť (afázia, dyzartria a iné) a akú príčinu vzniku.

   Na oddeleniach neurológie sa najčastejšie stretávame s poruchami komunikácie na podklade cievnej príhody, progredujúceho degeneratívneho ochorenia alebo pre úrazy hlavy a mozgu. Ťažkosti vzniknuté na základe vymenovaných príčin sú veľmi variabilné v kontexte kvality aj kvantity.

        V prípade progredujúcich ochorení (rôzne druhy demencii) pomáhajú rehabilitační pracovníci (logopédi, psychológovia, fyzioterapeuti, ergoterapeuti a iní) stav čo najviac zastabilizovať. Avšak je potrebné počítať s tým, že progresiou primárneho ochorenia progredujú tiež všetky symptómy daného ochorenia.

       Rehabilitácia pacienta po cievnej príhode (CMP) je diskutovanou oblasťou na Slovensku aj v zahraničí. Každý pacient, u ktorého vzniká po CMP ťažkosť v komunikácii alebo prehltaní, by mal byť následne vyšetrený a rehabilitovaný logopédom. V prvých dňoch od vzniku CMP prebiehajú spontánne úpravy s hlavnou liečbou, ktorú poskytuje neurológ. Spolu s týmito zmenami pracuje aj logopéd (a ďalší rehabilitační pracovníci v závislosti od vzniknutej ťažkosti) počas celej dĺžky hospitalizácie. Po jej ukončení, v závislosti od stavu, v akom je pacient prepúšťaný, je odporúčané ďalej navštevovať logopéda ambulantne. Aj v prípade takýchto stavov je však nutné zhodnotiť určité faktory, ktoré na terapeutický proces pôsobia. Pacienti vo veľmi vysokom veku často nie sú ochotní s logopédom spolupracovať a to v prípade akokoľvek vážneho komunikačného deficitu. Dôležité je pacienta motivovať. Na prácu je dôležité sa sústrediť a byť pre zlepšenie motivovaný. V opačnom prípade sa nedá počítať so zlepšením. Ďalším faktorom je vedomie a celková pozornosť. Pacienti po CMP sú často krát veľmi spaví a na terapiu nie sú schopní sústrediť sa. Pokiaľ je u pacienta v kontexte jazyka narušené aj porozumenie, terapia je omnoho dlhšia a komplikovanejšia.

​

        Môžeme teda tvrdiť, že stav po CMP je korigovateľný. Je potrebné zhodnotiť všetky faktory, ktoré negatívne vplývajú na proces terapie a tiež zabezpečiť, aby pacient rozumel dôležitosti samostatnej (domácej) prípravy. Dôležitá je tiež spolupráca rodinného príbuzného alebo známeho, ktorý bude ochotný s pacientom pracovať a kontrolovať jeho výkon. Niet však pochýb o tom, že do logopedickej terapie sa nedá človeka donútiť, jeho vlastná motivácia je jadrová.

​

         Samozrejme - schopnosť mozgu učiť sa nové veci vekom klesá ale nemizne úplne. Spomenuté faktory sú nesmierne dôležité a každý pacient individuálny. Záleží od charakteru a závažnosti ťažkosti, od obdobia vzniku a primárnej diagnózy. Správne zacielenou terapiou sa logopéd snaží v prípade dyzartrie dosiahnuť čo najviac zrozumiteľnú reč, v prípade afázie čo najfunkčnejšiu komunikáciu, v prípade dysfágie plný perorálny príjem.