Kedy sa berie deťom detstvo a prečo to nie je zametaním?

Jeden z najvačších paradoxov, s ktorými som sa počas času čo som matka stretla, je fráza “neberme deťom ich detstvo”. Veta je to úplne na mieste, čo ma udivuje je skor kontext, v ktorom sa používa a naopak - v ktorom sa nepoužíva (a mala by sa).

Deti sa majú hrať, nie upratovať!

Keď na to pozrieme vecne, moc odpovedí nenájdeme. Detstvo je skrátka časový úsek - od narodenia do 12 rokov povedzme. Čo je už bližšie nejakému užitočnému výroku je napríklad to, že “deti sa majú hrať”. V zásade súhlasím, napriek tomu že si myslím, že ak hra pretrváva aj do dospelosti, možeme žiť šťastnejšie životy.

Takže áno, deti sa majú (vačšinu času volne) hrať, naproti čomu stojí to, že by sa mali niečo priamo učiť, podávať výkon, nedajbože pracovať. Mnoho prvkov u nás doma (aj v našom premýšľaní) je inšpirovaných montessori prístupom. Ten má za cieľ viesť deti k samostatnosti, no taktiež vzbudiť u nich záujem o bežný život takpovediac. Preto som sa (nečudo) stretla s pochybnosťou “a neberie sa týmto deťom detstvo…?” Aby si chápal kontext, naša dcéra sa rada hráva sama - ako jej príde. Stále niečo vystiera, prestiera, meria, presypáva, nalieva, premiestňuje, taktiež zametá, polieva, “varí”… skrátka, inšpirované montessori. Toto ale nie je hra v tom zmysle, ako je nám vykreslená spoločnosťou, však? Hra sa často chápe ako hranie sa s hračkami, s druhými deťmi, hra s pravidlami… určite nie zametanie, “bezcielne” poťahovanie látky na stole už dobrých 15 minút, alebo ukladanie kamienkov vedľa seba. Sloboda. Napriek tomu, keď poviem “idem upratovať” mi je moje dieťa do sekundy v patách so svojim mopom a metlou, napriek tomu keď ideme von na ihrisko, zo všetkých náčiní čo tam má ju najviac bavia tie patyky, kamene a jamky, ktoré si vydlubká.

Najprv teda - prosím - predefinujme to, čo voláme hrou. Hrou človek skúma svet. Ak mu dáš hračku na konkrétny účel, bude skúmať to, a povedzme si, dookola tlačiť auto nie je zrovna kreatívne, a po chvíli tejto hry už ani užitočné. Už iná je hra imaginatívna, fantazijná, kde dieťa využíva hračky na to, aby nasledovalo svoj vymyslený skript “ako bábika ide do kesta autom na nákup”. Tam sa tie hračky už hodia, aj keď, áno, aj predmety ktoré sa na tie cieľové objekty čoilen trocha podobajú, splnia svoj účel. Sama si pamatám na svojho najlepšieho priateľa gaštana, ktorý bol okrem toho veľmi praktický, lebo sa mi zmestil do každého vrecka. Gaštan cestoval, upratoval, varil, vedel rozprávať.. dobrý priateľ to bol! Taktiež treba povedať, že to, ako dieťaťu predstavíme svet dosť ovplyvňuje to, ako k nemu bude pristupovať. Ak ho budem nútiť upratovať po sebe aj ostatných, ak sa budem tváriť kyslo pri každom vysávaní a popretkávam to tým, ako to “bohužiaľ musíme urobiť a potom sa budeme hrať” - pochopiteľne to v živote nebude brať ako niečo, čo ho baví, niečo, kde skúma svet a teda niečo, kde sa hrá. Lebo TO je definícia hry - baví ma to a skúmam pri tom svet. Na to je montessori skutočne dobré, i keď vyžaduje mnoho trpezlivosti s viac roztiahnutými smeťami ako pozametanými.

Hra so svetom je udržateľná definícia hry. Dieťa sa teda može hrať zametaním - neberie sa mu tým jeho detstvo.

Darčeky nosí Ježiško! Neberme deťom ich detstvo!

Akoby definícia detstva tkvela v ich viere že darčeky nosí Ježiško. Ďalšia téma sú teds Vianoce a vobec všetky situácie, kde deti niečomu veria a nie je to zrovna realita. Často sa argumentuje tým, že “deti majú byť deťmi”, a teda že veriť v nadprirodzeno je pre nich prirodzené, a teda to podporím. Nemám nič proti podpore magického myslenia, ktoré u detí do približne 8 rokov skutočne pozorujeme ako prejav zdravého psychického vývinu. Síce u nás máme namiesto zúbkovej víly zubárku a trvalý chrup, darčeky nosíme my rodičia a keď-tak sa hráme na Ježiška, dokážem pochopiť motiváciu iných rozhodnutí. Fakt, že sa to niekedy už preháňa, využíva sa fantázia na zastrašovanie detí (ak neposlúchneš, príde čert) alebo ich manipuláciu (ak nebudeš dobrý, Mikuláš nepríde) je pre mňa nediskutovateľný, o tom sa ani nebavme.

Mikuláš, Veľkonočný Zajac alebo Zúbková víla ale nie sú povinnou výbavou detstva. Možeme sa k týmto situáciam postaviť úplne realisticky a zároveň v dieťati podporiť magické myslenie - v iných kontextoch alebo iným príbehom. Šumenie lístia na stromoch može byť nahnevaný vietor, dážď možu byť smutné oblaky - a pritom sme stále v magickom myslení. Je to o našej kreativite, nepotrebujeme ich magické myslenie postaviť v zásade na Vianociach, ktoré možeme napríklad od začiatku budovať ako každoročnú tradíciu, ktorá sa žiadnym poznaním nezmení. Piecť koláče pre Ježiška možeme stále, pritom si zahráme hádanku, kto z nás ich pod tým stromčekok stihol zjesť. List možeme napísať stále - veď jeho obsah sa vobec nemusí meniť, vďační za život predsa ostávame bez ohľadu na to, či tie ponožky tam nechal sám Ježiš, alebo tam skončili s podporou Beponu.’

Je to dieťa, tak naňho ako na dieťa aj hovorím!

Áno, naňho, nie s ním. Už to je omyl. Toto skrátim, lebo je to absurdné. K dieťaťu sa chovám s rešpektom, k tomu patrí aj moj sposob interakcie. Čupnem si, lebo hovoriť zhora je neslušné a hovorím normálne, normálnym hlasom, obzvlášť u detí jeden plus. Keď budem s dieťaťom normálne komunikovať, neznamená to, že rýchlejšie dospeje a bude odvádzať dane. Len typm zvýšim šance, že sa bude v mojej prítomnosti cítiť rešpektovanel, a na oplátku so mnou možno aj prehodí reč.

Deti na pohreb nepatria.

Každé dieťa približne do 6 rokov prichádza v nejakom smere do stretu so smrťou, v ideálnom prípade je to domáce zvieratko, bežný prípad sú starí rodičia, o rodinných tragédiách kde zomiera rodič tento príspevok nie je, i keď aj to by sa tu dalo zahrnúť. Keď po smrti psa povieme, že “už netrpí a išiel do nebíčka odkiaľ sa na nás díva” za prvé klameme a za druhé vytvárame domnienku, že existuje lepší svet, ako je tento. Ja rozumiem, ako vysvetľuje vznik sveta Starý zákon, no neviem, či chceme hrať túto psychologickú ruletu, kde dieťaťu budeme hovoriť o tom, že sme tu prišli odtrpieť náš primárny hriech, a až potom nám bude dobre. Zhodneme sa snáď minimálne na tom, že aj tu sa žije krásne. To je jedna vec. Druhá je otázka, či dieťaťu do mysle patrí alebo nepatrí konxept smrti, našej smrteľnosti a toho, že tu nie sme večne. Nikto nehovorí o tom, že máme umelo s dieťaťom viesť tieto témy, to by bolo deptanie. Čo je ale v poriadku je citlivé ale zároveň realistické vysvetlenie smrti, ak sa s ňou dieťa stretne, rovnako ako smútnu, ktorý k nej patrí.

Smrť je prirodzené kontinuum života, život bez smrti nejestvuje. Nie je potrebné ju fantazijne zastierať nebíčkom, spánkom alebo odpočinkom. Možeme ju od začiatku vysvetľovať aj ako súčasť života, aby sme tak dieťaťu - neskor dospelému - dali lepšiu šancu zmieriť sa s ňou zdravšie.

… a kde je ten paradox?

Že jedným dychom s hociktorým výrokom, ktorý som vyššie popísala prichádza dospelý, ktorý chce od svojho dieťaťa, aby si reguloval svoje emócie sám. Aby sám prespal noc od 6. mesiacov - lebo je na to predsa už dosť veľký. Aby sa slušne správal a chápal, že v kostole sa sedí ticho a nebehá sa. Aby nereval, keď sa buchne. Aby tiež vedel čítať a písať v 3 rokoch. Aby sa nepotreboval dojčiť v roku, lebo po ňom je to už moc dlho, a je predsa už veľké dievča a nehodí sa to. Aby sa nebál tmy, v ktorej sa sám v noci zobudí.

TO je ten paradox.

Všetky tie rozpísané odstavce možeme viac alebo menej brať ako vec názoru a postoja k životu. Osobný výber. Ten paradox je na tom ale to, že Ježiško nosí darčeky, “veď si dieťa” - ale nepotrebuj ma, “veď si už veľký”. Psík išiel do nebíčka, “veď o smrti sa nebavíme”, ale neboj sa tmy “veď je to len tma”. Budem sa s Tebou baviť ako s menejcenným, “veď máš len 2, čo Ty vieš o živote”, ale nebehaj, nelietaj, ospravedlň sa, pozdrav sa “veď toto už musíš chápať”. Ak chceme definovať detstvo cez uvedené frázy, tak tam prosím zaraďme aj to, čo detstvo NAOZAJ je.

Detstvo je čas, keď tento malý človek preberá pocit bezpečia a stability od svojich rodičov. Detstvo je čas, keď to nedokáže samé. Je to čas, keď sa na svojich rodičov s absolútnou istotou a nulovými pochybnosťami pozerá ako na niekoho, kto má na všetko odpovede a je samotným Bohom. Detstvo je čas, keď ide realita cez dospelého. Preto je tak odľahčené. Detstvo nie je povinne maznavá reč, darčeky od Mikuláša, vyhýbanie sa témam kontinuity života a striktné vyhýbanie sa domácim prácam.

…takže áno. Neberme deťom ich detstvo a nechcime od nich, aby dokázali to, čo dokáže dospelý. Potom už je jedno, kto tie darčeky nosí.