Opakovane sa stretávam s názorom, že novorodenca treba ​"nič len nakŕmiť, uspať a prebaliť". Keď sa bavíme o novorodencovi, hovoríme o prvom mesiaci po narodení, ale niekde sa uvádzajú aj prvé tri. Osobne sa prikláňam k prvým trom mesiacom, obdobiu, ktoré sa označuje aj štvrtý trimester. Samozrejme - vtedy rodičia (obzvlášť tí novopečení) prijímajú novú rolu vo svojich životoch a učia sa základné veci, teda ako prebaliť, ako dvíhať, ako nosiť, ako držať,... pri všetkých týchto povinnostiach netreba zabúdať na to, že obzvlášť prvý rok života dieťaťa je kľúčový v zmysle puta.

    Takéto puto sa vyvíja prirodzene počas vnútromaternicového vývinu, ale nie je automatické. Je pravda, že puto medzi matkou a dieťaťom je viac prirodzené ako akékoľvek iné (vrátane toho partnerského), ale aj na pute s dieťaťom treba neustále pracovať. Napríklad neodporúča sa nechať bábätko, obzvlášť to do jedného roka, vyplakávať. Áno - efekt skutočne môže byť taký, že bábätko nielenže prestane plakať v tom konkrétnom momente, ale aj vo všeobecnosti. Možno si človek povie - výborne, práve TO chcem. Lenže má to háčik. Plač je v tomto momente jediný spôsob, akým dieťa komunikuje. Dáva tak najavo svoje potreby - keď ho niečo bolí alebo keď sa mu niečo (ne)páči, keď nás potrebuje blízko pri sebe, keď nás volá. Keď opakovane nebudeme reagovať na jeho "volanie", naučí sa, že tu preňho nie sme, že to čo potrebuje nie je dôležité a že aj tak nemá význam nám "oznamovať", že niečo potrebuje. Okrem toho, ak necháme bábätko plakať až do zaspatia, necháme ho zaplavené kortizolom, ktorý negatívne vplýva na vývin mozgu, ku ktorému hojne dochádza práve počas spánku. Ak sa Ti stále zdá, že to je presne to čo chceš, pretože takéto správanie sa podobá na samostatnosť a sebestačnosť - nie je to ekvivalent. Je veľký rozdiel medzi samostatnosťou a emočným odpojením.

     Použijem taký pojem - "ľudské mláďa". Ľudské mláďa je v porovnaní s mláďatami ostatných zvierat absolútne bezmocné. Keď pohodíte na ulicu mačiatko, bude to preňho náramne náročné (a áno, je to prinajmenšom nehumánne), ale v konečnom štádiu má veľkú šancu prežiť. Vieš si predstaviť nechať na ulici novorodenca? Nemá šancu - čím chcem pripodobniť tú detskú závislosť na dospelom. Avšak dieťa na dospelom nezvisí len v rámci fyzického prežitia. Práve ten prvý rok je absolútne nevyhnutný na utváranie predstavy o bezpečí sveta ako takého. Jednoducho povedané - keď dieťaťu zabezpečíme pocit fyzického aj psychického bezpečia, nenaučí sa tým len to, že je v bezpečí s nami, ale obrazne prenesené - aj v celom svete. A paradoxne - toto je prakticky prvý krok ku samostatnosti, po ktorej niektorí v ich deťoch tak túžia.