Opakovane sa stretávam s názorom, že novorodenca treba ​"nič len nakŕmiť, uspať a prebaliť". Keď sa bavíme o novorodencovi, hovoríme o prvých 28 dňoch od narodenia. Poďme sa tu ale pobaviť o prvých 3 mesiacoch, obdobiu, ktoré sa niekedy označuje aj ako štvrtý trimester. Samozrejme - vtedy rodičia (obzvlášť tí novopečení) prijímajú novú rolu vo svojich životoch a učia sa základné veci, teda ako prebaliť, ako dvíhať, ako nosiť, ako držať,... pri všetkých týchto povinnostiach netreba zabúdať na to, že obzvlášť prvý rok života dieťaťa je kľúčový v zmysle puta, ktoré sa t u ešte len začína utvárať (a pokračuje intenzívne do 3 rokov a naďalej sa tvorí).

​

Takéto puto sa vyvíja prirodzene počas vnútromaternicového vývinu, ale nie je automatické. Je pravda, že puto medzi matkou a dieťaťom je viac prirodzené ako akékoľvek iné (vrátane toho partnerského), ale aj na pute s dieťaťom treba neustále pracovať. Napríklad neodporúčam nechávať bábätko opakovane vyplakávať bez reakcie dospelého, obzvlášť v prvom roku života. Plač pri tom nie je jediným spôsobom, akým bábätko komunikuje – komunikuje pohľadom, pohybom, mimikou, hlasom aj zmenami svojho správania – ale plač patrí medzi jeho najsilnejšie signály. Môže signalizovať hlad, bolesť, nepohodu, únavu, preťaženie alebo jednoducho potrebu blízkosti a regulácie. A tu sa dostávame k podstatnejšej veci než k samotnému plaču - bábätko ešte nemá regulačné schopnosti dospelého človeka. Sebaregulácia totiž nevzniká tak, že dieťa necháme regulovať sa samé, až sa to jedného dňa naučí. V ranom vývine stojí vo veľkej miere na koregulácii – regulácii v kontakte s dospelým. Opakovaná skúsenosť, že na jeho signály niekto primerane reaguje, je jednou zo skúseností, na ktorých sa postupne budujú jeho vlastné regulačné schopnosti. To však neznamená, že dobrý rodič musí zabrániť každému plaču. Dieťa môže plakať aj v náručí. Môže byť frustrované, nahnevané alebo unavené napriek tomu, že sme pri ňom. A žiadny rodič nebude na každý signál reagovať dokonale, okamžite a vždy správne.

Responsivita nie je dokonalosť.

Ide skôr o dlhodobý vzorec vzťahu, v ktorom sa dospelý snaží signály dieťaťa čítať, primerane na ne reagovať a po nevyhnutných nedorozumeniach sa k vzájomnému kontaktu znovu vracať. A ešte jedna vec, pretože okolo plaču sa veľmi rada vytiahne veľké strašidelné slovo KORTIZOL. Áno, plač a stres sú sprevádzané aktiváciou stresových systémov vrátane kortizolu. Z toho však nemôžeme urobiť jednoduchú rovnicu - dieťa plače → stúpne kortizol → poškodzuje sa mu mozog. Kortizol je normálna a potrebná súčasť fungovania organizmu. Pre vývin je podstatnejší charakter stresu, jeho intenzita a trvanie, možnosť zotavenia a najmä širší kontext vzťahov a prostredia, v ktorom ho dieťa zažíva. Takže nie. Jedna prebdená noc ani situácia, keď už fakt nevieš, prečo to dieťa reve a Ty reveš s ním, mu nezničí mozog. A teraz moje obľúbené "ľudské mláďa". Ľudské mláďa prichádza na svet extrémne nezrelé a je dlhodobo odkázané na starostlivosť druhých. Nielen preto, aby dostalo jedlo, teplo a ochranu, ale aj preto, že veľká časť jeho regulácie spočiatku prebieha práve vo vzťahu s dospelým. Preto majú rané vzťahové skúsenosti význam. Nie však tak, že počas prvého roka naprogramujeme dieťaťu do mozgu SVET = BEZPEČNÝ a máme vybavené na celý život. Vývin je omnoho dynamickejší a neuroplasticita našťastie nekončí prvými narodeninami. Ale opakované skúsenosti s dostupným a responzívnym dospelým prispievajú k rozvoju bezpečnej vzťahovej väzby a postupne aj schopnosti dieťaťa regulovať vlastné emócie a správanie. A tu prichádza ten pekný paradox - závislosť a samostatnosť nie sú protiklady. V ranom vývine môže byť práve skúsenosť, že sa mám o koho oprieť, jedným zo základov, z ktorých neskôr vyrastá schopnosť vzdialiť sa, skúmať svet a postupne zvládať čoraz viac bez pomoci.

Samostatnosť totiž nezačína tým, že nikoho nepotrebujem.Začína tým, že keď niekoho potrebujem, mám sa kam vrátiť.