Čo sa deje od druhého po tretí rok?

Ako sa v tomto čase rozvíja mozog?

Čo sa dá považovať za neuroplastické okno (alebo aj senzitívne okno) vo veku medzi 2-3 rokmi, je prudký rozvoj tzv. senzorickej integrácie. Dnes, v našej spoločnosti, sa jedná (žiaľ) o celkom nepochopený pojem, pretože sa často spája s vedou neoverenými terapeutickými postupmi používanými v špeciálnej pedagogike alebo logopédii, avšak jedná sa o prirodzenú schopnosť mozgu. Takže v kontexte tohoto článku hovoríme o senzorickej integrácii ako takej. Je to teda normálna schopnosť mozgu spájať informácie, ktoré získava zvonku, zároveň odfiltrovať to, čo nie je dôležité, prepojiť tieto informácie s poznatkami ktoré už má uložené, vyhodnotiť ich, uložiť si ich, a zároveň nejakým spôsobom zareagovať (alebo nezareagovať a len to nejakým spôsobom spracovať). Súdiac z komplexnosti z vyššie napísaného súvetia môžeš vidieť, že schopnosť je to naozaj fascinujúca a všobjímajúca. Zároveň - potrebná v každodennom živote a samozrejme, aj v školskom alebo inom edukačnom prostredí.

​

Ďalšia z oblastí, ktorá sa v tomto období rozvíja najviac je interocepcia. Ona sa rozvíjala aj predtým, ale obdobie od 2 do 3 rokov je pre túto schopnosť nervového systému najsilnejšie, čo sa týka jej prudkého rozvoja. Dieťa teda lepšie vníma to čo cíti, vníma silnejšie a začína svoje vnemy prepájať so slovami a reakciami okolia. Je teda aj naďalej kľúčové, ako sa prežívaná emócia pomenuje a spracuje - a predovšetkým, či je jej vôbec dovolené byť prítomnou bez toho, aby sme z toho spravili drámu. Práve pre túto schopnosť môže dieťa prejavovať strach, hnev, smútok aj tam, kde to predtým nebolo. Neznamená to, že tieto emócie dieťa doteraz necítilo, skôr cez neho "len" prešli a všetko ležalo na dospelom, ako sa informácia z danej situácie do mozgu uloží. Teraz sa ale emócia začína spájať s konkrétnym vnemom a tiež vedomím (čo je neodškriepiteľná súčasť rozvoja interocepcie ako takej). To je dôvod, pre ktorý keď sa dieťaťu tlačí zub do tohoto obdobia, nemusí na to reagovať tak explicitne že povie “bolí ma zub”. Nemusí si teda uvedomovať zdroj svojho diskomfortu, kdežto keď už sa interocepcia vyvíjať začne, dieťa dokáže omnoho lepšie vnímať zdroj svojich pocitov.

Je to tiež obdobie, kedy sa môžu ukladať vedomé spomienky, explicitné, teda také, ktoré si vie človek neskôr priamo vybaviť. Pripomeňme si, že doteraz sa spomienky a pocity ukladali výlučne implicitne primárne cez amygdalu. Sú to spomienky pocitové, telesné, také, ktoré v dospelosti často začínajú vybavovaním typu "neviem prečo, ale mám tento pocit keď robím toto". Prípadne sú to spomienky, ktoré žijú v našich telách - našich blokoch, kŕčoch, svalových spazmoch alebo naopak v uvoľnenej tvári a v pocite, že svet je fajn miesto. Z toho čo čítaš vidíš, že aj prvé dva roky sú nesmierne dôležité, čo sa týka spomienok.

Samozrejme - toto obdobie je dôležité aj čo sa týka vývinu jazyka, komunikácie a kognície. Z hĺadiska vývinu jazyka a komunikácie sa tomuto obdobiu hovorí aj obdobie lexemizácie. Kým predchádzajúce obdobie bolo len začiatkom nových slov, toto obdobie rozhodne prinesie väčší počet. Okolo dvoch rokov by malo mať dieťa približne 50-100 slov v aktívnej slovnej zásobe, to znamená, že by ich malo byť schopné aktívne používať. Pretrváva obdobie spojených gest, kedy dieťa spojí dve gestá akoby do "vety", z ktorej sa dá porozumieť napríklad žiadaný objekt a cieľ, napríklad "podaj mi toto". Toto obdobie sa ale nevyznačuje len nárastom slovnej zásoby, ale aj objavením sa prvých viet - dvojčlenných (prinajmenšom!, len zopakujem, že toto je míľnik 2 roka, takže minimum, do konca 3 roka už očakávame zložené vety a súvetia).  Deti v tomto období teda v priemere tvoria dlhšie vety, majú omnoho väčšiu slovnú zásobu, rečový prejav sa čistí, je zrozumiteľnejší a gramaticky naberá omnoho lepšiu formu. Rozvíja sa logické uvažovanie, deti teda tvoria aj vety v ktorých vnímame to, že chápu nejakú príčinnú súvislosť. Toto skutočne nie je obdobie, kde treba zotrvávať na pomenovaniach typu "aha, to je vtáčik!". Tu už môžete pokojne povedať "pozri na ten konár, sedí tam sýkorka veľká. Vidíš? Má žlté bruško a biele líca." Od detí chceme počuť žložené vety, súvetia, spojky, častice, príslovkové určenia, zvratné zámená aj ostatné zámená. Reč sa čistí, dieťa je omnoho zrozumiteľnejšie aj pre cudziu osobu. Do konca 3 roka sa niektoré deti naučia všetky hlásky, u niektorých pretrváva neschopnosť vysloviť sykavky, L a R - toto je však úplne prirodzené. Dieťa je schopné zreprodukovať krátku básničku a začína jednoducho reťaziť príbeh, respektíve prežitú udalosť. Čo si už ale na konci 3 roka vyžaduje logopedickú pozornosť je to, keď dieťa neovláda akúkoľvek inú hlásku, alebo je výrazne nezrozumiteľné (pre cudziu osobu), prípade hovorí veľmi málo. Taktiež stojí za diagnostiku dieťa, ktoré absolútne nestojí o sociálny kontakt a ľudia ho skutočne nezaujímajú.

​

Deti v tomto veku už často dobre spoznávajú aj pomenúvajú farby a tvary.

​

V tomto období vidíme aj to, že deti sa pokúšajú riešiť situácie “vlastnou hlavou”, čo súvisí aj s tým, že od približne 18 mesiaca sa u nich objavila silná potreba samostatnosti a potreby nadobúdania kompetencie (ktorá sa nadobúda pocitom, že je schopné a dokáže situácie riešiť aj samé). Táto potreba od spomínaného 18 mesiaca rastie kontinuálne a vrcholí okolo 3 roka, takže žiadna z viet "ja sama!" nie je myslená tak, že nás má vytočiť. A je jedno, že dieťa sa chce samé zaviesť autom do mesta, ísť samé nakúpiť do Teska alebo uvariť obed.

Čo sa týka hrubej a jemnej motoriky. Deti sa často púšťajú do zapínania gombíkov, takže im treba nechať priestor. Učia sa narábať s pinzetami a kapátkami, zakladajú štipce na šnúru alebo okolo pohára, naliekajú gorálky, naťahujú gumičky okolo paličiek. Hrubá motorika je vo fáze už naozaj dobrého behu, ovládania odrážadla, skákania a zoskakovania na obe nohy, lezenia po stromoch a kráčania po schodoch bez potreby držania alebo pomoci. Deti sa vešajú na kruhy a laná, veľmi rady si stavajú prekážkové dráhy, ktoré chcú samostatne zdolávať.

Sociálne a emočne je to aj naďalej stále veľmi dôležité obdobie. Vidíme tú najviac situácii, kde sa deti dostávajú do tých takzvaných “tantier”, a teda môžeme vidieť, že nevedia spracovať niektoré emócie, resp. žiadnu, bez toho, aby mu niekto pomohol. Tým “niekým” sa myslí dospelý človek, resp. doslova a do písmena dospelý mozog. To znamená, že dieťa ani v tomto veku, napriek tomu že už naberá minimálne fyzicky vzhľad trošku staršieho dieťaťa, nedokáže regulovať emócie samé a nedokáže regulovať ani stresové situácie samé. Pokiaľ vidíte dieťa v tomto veku, ktoré vyzerá že je v zene a v absolútnom pokoji, tak je väčšia pravdepodobnosť že si len osvojilo maladaptívny spôsob zvládania stresu - a teda preventívne emočné vypnutie. To len v prípade že na takéto situácie reaguje takýmto vzorcom dlhodobo a vo všeobecnosti. Môže sa jednať aj o takzvanú freezovú reakciu nervového systému, čo je vlastne jeden zo spôsobov, akým nervový systém reaguje na stres. Nemusí byť automaticky patologický, ale je dôležité poznať tento spôsob reakcie dieťaťa na stres (a kto by ho lepšie poznal ako rodič), aby v týchto situáciách bol prítomný nejaký zrelý dospelý, ktorý dieťaťu pomôže situáciu lepšie uchopiť, aby sa jednoducho z tohoto zamrznutia dostalo do normálneho fungovania, vrátilo sa k hre, primeraným reakciám. Tým, že sa toto obdobie spája silnejšie vnímanie pocitov s potrebou byť samostaný, no zároveň s nulovo schopnosťou sa samoregulovať, je prirodzené, že aj z predtým úplne pokojného dieťaťa máte malého skackajúceho doslova vrieskajúceho tvora pri každej hlúposti. Nie je to ale všeobecné pravidlo, a stále záleží od úrovne zaťaženia mozgu a koregulátorovi. Keď je dieťa preťažené, unavené, hladné a k tomu mu dáte vodu do menej obľúbeného pohára, je väčšia šanca, že to nezvládne úplne dobre spracovať. Keď do tohoto vzorca ale pridáte zdravého dospelého s dobrými regulačnými schopnosťami, rýchlosť upokojenia je omnoho väčšia, ako v opačnom prípade. Samozrejme - je dobré nepreťažovať mozog dieťaťa chronicky, aj keď si majster v regulácii. Netreba robť ani opak. Nervový systém má viac "podsystémov" a sympatikus (sresová dráha) je jeden z nich. Na svoju existenciu má dôvod, nie je tam nijak navyše a nie je ani škoda, že ho máme. Tento systém je potrebný a aj ten je dôležité dobre nastaviť. Na to, aby fungoval dobre, je potrebné, aby sa s času na čas spustil aj ten. Neznamená to teda, že potrebujeme naše dieťa udržiavať ďaleko od stresu. Potrebujeme rovnováhu a ľudskosť - to v preklade do bežného života znamená žiť život najlepšie ako vieme a bežné denné problémy a nezrovnalosti brať ako prirodzenú a práveže dobrú vec do života. Takže - nie, nie je pravda, že dieťa máme pravidelne samé vystavovať stresu, aby sa s nim naučilo žiť, lebo "veď v živote s ním nikto v rukavičkách zaobchádzať nebude". V tomto veku sa dieťa regulácii len učí, a to tak, že sme v tom diskomforte s ním a ukazujeme mu, ako s ním naložiť. To je ďalšia téma - že ako stres vyložiť a uložiť, ale o tom inokedy.

Dieťa v tomto veku nevníma čas a exekúcia (pozornosť, sebaregulácia, plánovanie) ešte len čaká na svoj prudký vývin. Teraz je len v zárodkoch. Nehovor teda svojmu dieťaťu počkaj 5 minút. Buď konkrétna - keď dopijem, ešte 2 kolečka, keď toto doumývam. Dávaj mu aj medzi informácie - "pozri, už to skoro mám, už len jeden hrniec." Potom komentovanie. "Bola si trpezlivá, počkala si. Pomohlo to mne aj Tebe. Môžeme sa teraz pohrať." A pozornosť? Deti v tomto veku vydržia pri aktivite 2-5 minút, keď ich niečo veľmi baví - 10-15 minút. Netreba sa teda báť a označovať svoje dieťa za "adehaďaka" len preto, lebo každých 5 minút mení aktivitu. V rámci exekúcie je dôležité aj plánovanie. Akákoľvek činnosť, ktorá podporí učenie postupnosti podporí rozvoj plánovania. Najskôr toto, potom toto. Netreba na to nič špeciálne, stačí nechať dieťa, aby samé oblieklo alebo vyriešilo hlavolam, ako vyslobodiť ruky spopod pásov v autosedačke.

Podotýkam, že toto obdobie je aj naďalej dôležité čo sa týka vývinu väzby (attachmentu), vo všeobecnosti je to približne do ukončeného 3. roka. A teda dieťa aj v tomto období úplne pokojne môže stále testovať prítomnosť svojho primárneho opatrovateľa - fyzickú, no najma emočnú a mentálnu. Je tiež úplne normálne, že sa v cudzom prostredí nebude chovať úplne otvorene, dospelému nezatrasie úplne ochotne rukou a ako hlavný zdroj upokojenia v týchto situáciach môže úplne pokojne, a aj naďalej, vyhľadávať dojčenie.

Dojčenie je v tomto veku úplne opodstatnené aj v tomto veku a z pozície logopéda úplne sebavedomo tvrdím, že nijak negatívne neovplvyvňuje orálny ani artikulačný vývin. Štúdie kontinuálne ukazujú len benefity v kontexte dlhodobého dojčenia - od neskoršej samostatnosti a lepšej emočnej samoregulácie, cez vyššie šance dýchania nosom až po vyššie skóre v IQ testoch. Len dodám, že nie je dôvod hľadať u staršieho dieťaťa hlboké prisatie ako v prípade novorodenca, jediný ukazovať prisatia je v tomto veku absencia bolesti prsníkov a bradaviek. Deti sa dojčia v rôznych polohách, a pokiaľ to matku nebolí, každé je dobré. Prisatie sa totiž mení približne od 4 mesiaca - prechádza z reflexu (kde je potrebné hlboké prisatie) na vôľovú aktivitu, ktorá prebieha inak. Taktiež platí, že dojčenie v tomto veku plní predovšetkým regulačnú úlohu, nie nutričnú, a teda je bežné, že si dieťa po dojčení vypýta vodu alebo jedlo. Na prsníku totiž trávi veľa času nenutritívnym saním (saním bez pitia), nie jedením, ako tomu bolo predovšetkým do roka. V tomto veku sa niektoré deti odstavia - podľa WHO je spodná hranica samoodstavu 2,5 roka.