Hra s významom v 2 rokoch
- 10. 5.
- Minut čtení: 12
Aktualizováno: 11. 5.
Hneď na úvod poviem (aj napriek názvu), že je úplne jedno, koľko rokov dieťa má - treba sledovať, čoho je schopné, čo dokáže, čo si aktuálne rozvíja (k čomu samé inklinuje, napríklad samé si začne odopínať gombíky)… toto sú také všeobecné pravidlá ktoré platia aj tu, v hre v rámci nejakého konkrétneho veku, nielen čo sa týka sledovania míľnikov.
Ako sa v tomto čase rozvíja mozog?
Čo sa dá považovať za neuroplastické okno (alebo aj senzitívne okno) vo veku medzi 2-3 rokmi, je prudký rozvoj tzv. senzorickej integrácie. Dnes, v našej spoločnosti, sa jedná (žiaľ) o celkom nepochopený pojem, pretože sa často spája s vedou neoverenými terapeutickými postupmi používanými v špeciálnej pedagogike alebo logopédii, avšak jedná sa o prirodzenú schopnosť mozgu. Takže v kontexte tohoto článku hovoríme o senzorickej integrácii ako takej. Je to teda normálna schopnosť mozgu spájať informácie, ktoré získava zvonku, zároveň odfiltrovať to, čo nie je dôležité, prepojiť tieto informácie s poznatkami ktoré už má uložené, vyhodnotiť ich, uložiť si ich, a zároveň nejakým spôsobom zareagovať (alebo nezareagovať a len to nejakým spôsobom spracovať). Súdiac z komplexnosti z vyššie napísaného súvetia môžeš vidieť, že schopnosť je to naozaj fascinujúca a všobjímajúca. Zároveň - potrebná v každodennom živote a samozrejme, aj v školskom alebo inom edukačnom prostredí.
Ďalšia z oblastí, ktorá sa v tomto období rozvíja najviac je interocepcia. Ona sa rozvíjala aj predtým, ale obdobie od 2 do 3 rokov je pre túto schopnosť nervového systému najsilnejšie, čo sa týka jej prudkého rozvoja. Dieťa teda lepšie vníma to čo cíti, vníma silnejšie a začína svoje vnemy prepájať so slovami a reakciami okolia. Je teda aj naďalej kľúčové, ako sa prežívaná emócia pomenuje a spracuje - a predovšetkým, či je jej vôbec dovolené byť prítomnou bez toho, aby sme z toho spravili drámu. Práve pre túto schopnosť môže dieťa prejavovať strach, hnev, smútok aj tam, kde to predtým nebolo. Neznamená to, že tieto emócie dieťa doteraz necítilo, skôr cez neho "len" prešli a všetko ležalo na dospelom, ako sa informácia z danej situácie do mozgu uloží. Teraz sa ale emócia začína spájať s konkrétnym vnemom a tiež vedomím (čo je neodškriepiteľná súčasť rozvoja interocepcie ako takej). To je dôvod, pre ktorý keď sa dieťaťu tlačí zub do tohoto obdobia, nemusí na to reagovať tak explicitne že povie “bolí ma zub”. Nemusí si teda uvedomovať zdroj svojho diskomfortu, kdežto keď už sa interocepcia vyvíjať začne, dieťa dokáže omnoho lepšie vnímať zdroj svojich pocitov.
Je to tiež obdobie, kedy sa môžu ukladať vedomé spomienky, explicitné, teda také, ktoré si vie človek neskôr priamo vybaviť. Pripomeňme si, že doteraz sa spomienky a pocity ukladali výlučne implicitne primárne cez amygdalu. Sú to spomienky pocitové, telesné, také, ktoré v dospelosti často začínajú vybavovaním typu "neviem prečo, ale mám tento pocit keď robím toto". Prípadne sú to spomienky, ktoré žijú v našich telách - našich blokoch, kŕčoch, svalových spazmoch alebo naopak v uvoľnenej tvári a v pocite, že svet je fajn miesto. Z toho čo čítaš vidíš, že aj prvé dva roky sú nesmierne dôležité, čo sa týka spomienok.
Samozrejme - toto obdobie je dôležité aj čo sa týka vývinu jazyka, komunikácie a kognície. Rozvíja sa predovšetkým veľkosť slovnej zásoby a syntax - deti tvoria dlhšie vety, majú omnoho vašiu slovnú zásobu, rečový prejav sa čistí, je zrozumiteľnejší a gramaticky naberá omnoho lepšiu formu. Rozvíja sa logické uvažovanie, deti teda tvoria aj vety v ktorých vnímame to, že chápu nejakú príčinnú súvislosť. Toto skutočne nie je obdobie, kde treba zotrvávať na pomenovaniach typu "aha, to je vtáčik!". Tu už môžete pokojne povedať "pozri na ten konár, sedí tam sýkorka veľká. Vidíš? Má žlté bruško a biele líca." Od detí chceme počuť žložené vety, súvetia, spojky, častice, príslovkové určenia, zvratné zámená aj ostatné zámená. Reč sa čistí, dieťa je omnoho zrozumiteľnejšie aj pre cudziu osobu. Do konca 3 roka sa niektoré deti naučia všetky hlásky, u niektorých pretrváva neschopnosť vysloviť sykavky, L a R - toto je však úplne prirodzené. Dieťa je schopné zreprodukovať krátku básničku a začína jednoducho reťaziť príbeh, respektíve prežitú udalosť. Čo si už ale na konci 3 roka vyžaduje logopedickú pozornosť je to, keď dieťa neovláda akúkoľvek inú hlásku, alebo je výrazne nezrozumiteľné (pre cudziu osobu), prípade hovorí veľmi málo. Taktiež stojí za diagnostiku dieťa, ktoré absolútne nestojí o sociálny kontakt a ľudia ho skutočne nezaujímajú.
Deti v tomto veku už často dobre spoznávajú aj pomenúvajú farby a tvary.
V tomto období vidíme aj to, že deti sa pokúšajú riešiť situácie “vlastnou hlavou”, čo súvisí aj s tým, že od približne 18 mesiaca sa u nich objavila silná potreba samostatnosti a potreby nadobúdania kompetencie (ktorá sa nadobúda pocitom, že je schopné a dokáže situácie riešiť aj samé). Táto potreba od spomínaného 18 mesiaca rastie kontinuálne a vrcholí okolo 3 roka, takže žiadna z viet "ja sama!" nie je myslená tak, že nás má vytočiť. A je jedno, že dieťa sa chce samé zaviesť autom do mesta, ísť samé nakúpiť do Teska alebo uvariť obed.
Čo sa týka hrubej a jemnej motoriky. Deti sa často púšťajú do zapínania gombíkov, takže im treba nechať priestor. Učia sa narábať s pinzetami a kapátkami, zakladajú štipce na šnúru alebo okolo pohára, naliekajú gorálky, naťahujú gumičky okolo paličiek. Hrubá motorika je vo fáze už naozaj dobrého behu, ovládania odrážadla, skákania a zoskakovania na obe nohy, lezenia po stromoch a kráčania po schodoch bez potreby držania alebo pomoci. Deti sa vešajú na kruhy a laná, veľmi rady si stavajú prekážkové dráhy, ktoré chcú samostatne zdolávať.
Sociálne a emočne je to aj naďalej stále veľmi dôležité obdobie. Vidíme tú najviac situácii, kde sa deti dostávajú do tých takzvaných “tantier”, a teda môžeme vidieť, že nevedia spracovať niektoré emócie, resp. žiadnu, bez toho, aby mu niekto pomohol. Tým “niekým” sa myslí dospelý človek, resp. doslova a do písmena dospelý mozog. To znamená, že dieťa ani v tomto veku, napriek tomu že už naberá minimálne fyzicky vzhľad trošku staršieho dieťaťa, nedokáže regulovať emócie samé a nedokáže regulovať ani stresové situácie samé. Pokiaľ vidíte dieťa v tomto veku, ktoré vyzerá že je v zene a v absolútnom pokoji, tak je väčšia pravdepodobnosť že si len osvojilo maladaptívny spôsob zvládania stresu - a teda preventívne emočné vypnutie. To len v prípade že na takéto situácie reaguje takýmto vzorcom dlhodobo a vo všeobecnosti. Môže sa jednať aj o takzvanú freezovú reakciu nervového systému, čo je vlastne jeden zo spôsobov, akým nervový systém reaguje na stres. Nemusí byť automaticky patologický, ale je dôležité poznať tento spôsob reakcie dieťaťa na stres (a kto by ho lepšie poznal ako rodič), aby v týchto situáciách bol prítomný nejaký zrelý dospelý, ktorý dieťaťu pomôže situáciu lepšie uchopiť, aby sa jednoducho z tohoto zamrznutia dostalo do normálneho fungovania, vrátilo sa k hre, primeraným reakciám. Tým, že sa toto obdobie spája silnejšie vnímanie pocitov s potrebou byť samostaný, no zároveň s nulovo schopnosťou sa samoregulovať, je prirodzené, že aj z predtým úplne pokojného dieťaťa máte malého skackajúceho doslova vrieskajúceho tvora pri každej hlúposti. Nie je to ale všeobecné pravidlo, a stále záleží od úrovne zaťaženia mozgu a koregulátorovi. Keď je dieťa preťažené, unavené, hladné a k tomu mu dáte vodu do menej obľúbeného pohára, je väčšia šanca, že to nezvládne úplne dobre spracovať. Keď do tohoto vzorca ale pridáte zdravého dospelého s dobrými regulačnými schopnosťami, rýchlosť upokojenia je omnoho väčšia, ako v opačnom prípade. Samozrejme - je dobré nepreťažovať mozog dieťaťa chronicky, aj keď si majster v regulácii. Netreba robť ani opak. Nervový systém má viac "podsystémov" a sympatikus (sresová dráha) je jeden z nich. Na svoju existenciu má dôvod, nie je tam nijak navyše a nie je ani škoda, že ho máme. Tento systém je potrebný a aj ten je dôležité dobre nastaviť. Na to, aby fungoval dobre, je potrebné, aby sa s času na čas spustil aj ten. Neznamená to teda, že potrebujeme naše dieťa udržiavať ďaleko od stresu. Potrebujeme rovnováhu a ľudskosť - to v preklade do bežného života znamená žiť život najlepšie ako vieme a bežné denné problémy a nezrovnalosti brať ako prirodzenú a práveže dobrú vec do života. Takže - nie, nie je pravda, že dieťa máme pravidelne samé vystavovať stresu, aby sa s nim naučilo žiť, lebo "veď v živote s ním nikto v rukavičkách zaobchádzať nebude". V tomto veku sa dieťa regulácii len učí, a to tak, že sme v tom diskomforte s ním a ukazujeme mu, ako s ním naložiť. To je ďalšia téma - že ako stres vyložiť a uložiť, ale o tom inokedy.
Dieťa v tomto veku nevníma čas a exekúcia (pozornosť, sebaregulácia, plánovanie) ešte len čaká na svoj prudký vývin. Teraz je len v zárodkoch. Nehovor teda svojmu dieťaťu počkaj 5 minút. Buď konkrétna - keď dopijem, ešte 2 kolečka, keď toto doumývam. Dávaj mu aj medzi informácie - "pozri, už to skoro mám, už len jeden hrniec." Potom komentovanie. "Bola si trpezlivá, počkala si. Pomohlo to mne aj Tebe. Môžeme sa teraz pohrať." A pozornosť? Deti v tomto veku vydržia pri aktivite 2-5 minút, keď ich niečo veľmi baví - 10-15 minút. Netreba sa teda báť a označovať svoje dieťa za "adehaďaka" len preto, lebo každých 5 minút mení aktivitu. V rámci exekúcie je dôležité aj plánovanie. Akákoľvek činnosť, ktorá podporí učenie postupnosti podporí rozvoj plánovania. Najskôr toto, potom toto. Netreba na to nič špeciálne, stačí nechať dieťa, aby samé oblieklo alebo vyriešilo hlavolam, ako vyslobodiť ruky spopod pásov v autosedačke.
Podotýkam, že toto obdobie je aj naďalej dôležité čo sa týka vývinu väzby (attachmentu), vo všeobecnosti je to približne do ukončeného 3. roka. A teda dieťa aj v tomto období úplne pokojne môže stále testovať prítomnosť svojho primárneho opatrovateľa - fyzickú, no najma emočnú a mentálnu. Je tiež úplne normálne, že sa v cudzom prostredí nebude chovať úplne otvorene, dospelému nezatrasie úplne ochotne rukou a ako hlavný zdroj upokojenia v týchto situáciach môže úplne pokojne, a aj naďalej, vyhľadávať dojčenie.
Dojčenie je v tomto veku úplne opodstatnené aj v tomto veku a z pozície logopéda úplne sebavedomo tvrdím, že nijak negatívne neovplvyvňuje orálny ani artikulačný vývin. Štúdie kontinuálne ukazujú len benefity v kontexte dlhodobého dojčenia - od neskoršej samostatnosti a lepšej emočnej samoregulácie, cez vyššie šance dýchania nosom až po vyššie skóre v IQ testoch. Len dodám, že nie je dôvod hľadať u staršieho dieťaťa hlboké prisatie ako v prípade novorodenca, jediný ukazovať prisatia je v tomto veku absencia bolesti prsníkov a bradaviek. Deti sa dojčia v rôznych polohách, a pokiaľ to matku nebolí, každé je dobré. Prisatie sa totiž mení približne od 4 mesiaca - prechádza z reflexu (kde je potrebné hlboké prisatie) na vôľovú aktivitu, ktorá prebieha inak. Taktiež platí, že dojčenie v tomto veku plní predovšetkým regulačnú úlohu, nie nutričnú, a teda je bežné, že si dieťa po dojčení vypýta vodu alebo jedlo. Na prsníku totiž trávi veľa času nenutritívnym saním (saním bez pitia), nie jedením, ako tomu bolo predovšetkým do roka. V tomto veku sa niektoré deti odstavia - podľa WHO je spodná hranica samoodstavu 2,5 roka.
Ako sa hrať?
Keď už teda vieme, čo sa v tomto období rozvíja, poďme sa pozrieť na hry a situácie, ktoré budú naše deti v tomto období lákať. U nás doma najviac funguje myšlienka "my vyberáme rámec, Ty vyberáš obsah". To znamená, že my najčastejšie vyberáme miesto, čas a trvanie, dcéra vyberá, čo konkrétne sa hráme. Prečo to tak máme? Mozog dospelého nie je uspôsobený na repetíciu, ako je to v prípade detí. Deti dookola opakujú svoje hry a stále si vyberajú tie isté. Nás to unavuje, nebaví, dopamínový systém trpí, mentálne odchádzame zo situácii a všetci sú potom v strese. Áno, niekedy je riešenie niekto ďalší, kto sa pohrá, niekedy je riešenie systém "ja rámec, ty obsah". Nášmu mozgu to dá pocit hranice, "že toto mnou aktuálne vnímané utrpenie má koniec", kde vieme, že tam to preložíme niečim, čo nás nabije. Prosím Ťa. Nemaj výčitky, že Ťa nebaví každá sekunda hry s Tvojim dieťaťom. To nie je definícia dosť dobrého rodiča. Najprv si človek, potom máš ostatné role - medzi nimi rodič. Preto sa vzdaj tohoto nefunkčného obrazu, priznaj si nudu a frustráciu a ver mi, že minimálne polovica z nich paradoxne odíde. Neboj sa povedať "toto sa teraz nehrám, nebaví ma to", alebo "vieš čo, ja už nevládzem". Je to lepší vzor, ako tvoje vnútorné utrpenie (ver mi - je čitateľné aj cez Tvoj úsmev).
Takže - v hlave si urči 15 minút na hru. Ty si sleduj svoje rozpoloženie a hodinky a bez hanby hru ktorá Ťa fakt nebaví, ukonči. Zmeň prostredie, daj návrhy, dohodnite sa. Taktiež - nechaj aj svoje dieŤa urobiť pre Teba to isté. "Ja teraz pijem čaj, teraz mám chvíľu pre seba. Keď dopijem, môžeš zase vybrať nejakú hru."
Prečo stále dominuje voľná hra, a prečo bude dominovať ešte veľmi dlho?
Voľná hra je taká, ktorú si vyberá dieťa. Povedzme, že sme s dieťaťom vonku. Vyberá si hru s kamienkami a patykom, pridáva tam další prírodný materiál. Vyhrabká si jamku, sype do nej hlinu, nosí kamienky, hľadá vodu, hádže listy. Pre nás to vyzerá ako čistý chaos, pre mozog je to ale dokonalá výživa.
Hru si dieťa vybralo samé. Má pocit, že má slovo v tomto svete. Kompetencia a samostatnosť.
Sme pri ňom a aspoň tých 15 minút a robíme tak, ako povie. Väzba a pocit bezpečia počas skúmania.
Vyberá si patyk - krátky alebo dlhý, hrubý alebo tenký. Porovnávanie, kategorizácia, matematika.
Dlubká jamku - jemná motorika. Ako hlboko, ako silno - propriocepcia.
Prichádzajú aj ďalšie deti na ihrisko - tréning pozornosti. Udrží sa pri svojej hre?
Sype hlinu - jemná motorika, hmatová stimulácia, odhad množstva.
Hľadá kamienky - porovnávanie, matematika, jemná motorika.
Mieša - jemná motorika.
Rozpráva, čo robí, čo vidí, čo máme robiť my - slovná zásoba, tvorba viet.
Toto opakujeme ešte pár mesiaov každý deň (majngád!) - retencia, ukladanie do mozgu.
Toto celé - plánovanie, filtrácia prostredia, výber, sebaregulácia, senzomotická integrácia at its best.
Pobyt vonku, kontakt zo zemou a hlinou - budovanie imunity (obzvlášť pri pobyte v LESE ako lesný mikrobióm), regulácia (áno, je vedecky dokázané že prírodné prostredie reguuje nervový systém).
Keď k tomuto pridáme všetko, čo vieme z vedy o voľnej hre, nie je najmenší dôvod sa obávať, že naše dieťa trpí nedostatkom hračiek. Odpoveď je v iných aktivitách - práve v takých, kde dieťa rozvíja prakticky všetko naraz, potrebuje na to len našu toleranciu špiny a faktu, že nám prikazuje 2 ročné dieťa, aby sme miešali prach na ceste. Voľná hra by mala trvať ešte nieľkoko rokov, pretože práve cez túto hru diťa enajlepšie spoznáva svet. Proces edukácie a učenia sa vedomostí prichádza veľmi individuálne - napríklad my sa s našou 2 ročnou dcérou učíme druhy vtákov - ale vo všeobecnosti prichádza až po 4 roku a to tiež veľmi zľahka. Naše školstvo nie je postavené na voľnej hre, fínske už áno. Štrukturovaných aktivít by malo byť skutočne málo. Povedzme - jedna krátka denne maximálne. Čo je to štukturovaná hra? "Tu si teraz vezmeme tieto kartičky a ideme pozrieť, čo tam je." Takéto aktivity často trénujú mentálne procesy typu pozornosť alebo jazyk, učenie farieb či tvarov. Nemám proti nim nič, sama ich používam, ale nikdy ich nenútim.
Aké hračky a hry odporúčam?
gorálky na hrubšiu šnúrku (na začiatok pokojne zakončená paličkou)
štipce a motúz
strihanie nožnicami
nalepovanie nálepiek
naberanie guličiek na lyžicu (ideálne drevené, ako napríklad tu)
pipeta a misky s vodou
pinzeta a strukoviny na triedenie
džbán a pohár na nalievanie (už presnejšie, nie prelievanie)
rozkladacia anatómia ľudského tela
kartičky so slovnou zásobou (dajú sa schovávať a hľadať po izbe, hrať s nimi teplo/zima, ukladať ich do radu, nakŕmiť nimi zvieratká, triediť ich poľad účelu, veľkosti, farby,...) - nájdeš takých mnoho na vintide (daj si montessori kartičky) ale nájdeš mnoho aj cez google vyhľadávač
vytlieskavanie slov - akýchkoľvek, kedľveykok a kdekoľvek
pexeso - dá sa hrať s kartičkami otočenými čelom, pri 6-8 pároch aj ako klasické pexeso
učenie básničiek a pesničiek (a mňa knižka "varila myšička kašičku" od Ľudovíta Fullu), album "pesničky pre detičky" zo spievankova u nás ide každý deň
kruhy na vešanie
elastické gumky na rozťahovanie a spájanie paličiek, zložitejšie je to už podľa zadania, ako napríklad tu
kocky na stavanie - klasické drevené, pokojne farebné, staviame už väčšie stavby
hudobné nástroje klasické - xylofón, vajícka, triangel, ďalej kalimba alebo bubon
knihy - môj výber sú všetky série o Myšiakovi od Alice Melvin, aj naďalej Potulky (jarou, zimou, skratka všetky), všetky knihy od Simony Čechovej (František z kompostu a spol.), Čo robia pocity? a Čo robia pocity v noci?, Veľká kniha nezmyslov, Zvieratká celého sveta, knihy od Erica Carleho - Nenásytná húsenička, Medveď na čo kukáš atď.
knihy so suchým zipsom - za mňa od firmy skooys máme všetky a je to veľká láska
základná detská mapa sveta so znázornením zvierat
vybavenie na rolové hry - veľmi dôležité - "na reštauráciu" alebo "na obchod" (pokladňa, taniere a hrnce, zelenina na krájanie a jedlá, bežne nájdeš drevené v sortimente od Lidl za dobrú cenu), "na doktora" lekársky kufrík prípadne okuliare a pod.
rôzne logické hry, napríklad táto
puzzle zo 4-8 častí
zoraďovanie (od najmenšieho po najväčší, od najužšieho po najširšie, od začiatku deja po koniec atď.)
náradie do záhradky (fúrik, lopatka, rozprašovač, polevák atď.)
blatová kuchynka a pieskovisko
domček pre bábiky (my máme napríklad tento) aj s figúrkami
nasadzovanie tvarov na tyče a ich vyťahovanie
balančné kamene a rôzne senzorické koberčeky a puzzle na zem
akákoľvek hra na učenie tvarov (pokojne aj vyhľadávanie tvarov okolo seba alebo v knihách), prípade túto alebo tieto skladacie vajíčka
akákoľvek hra na učenie farieb
užitočná môže byť aj táto fúkacia logopedická pomôcka, ale pomôže aj obyčajné fúkanie slamkou do vody
už troška komplexnejšia hra spájajúca priestorové vnímanie, koordináciu oko-ruka a jemnú motoriku je napríklad táto kladivková hra
repliky zvierat (nájdeš krásne v Alltoys aj Dráčiku), naši každodenní priatelia, máme ich mnoho a bude ešte viac, hráme sa s nimi hry, učí sa ich presné názvy (zlatý retríver, surikata vlnková, zebra stepná, žirafa sieťovaná atď.) s nimi návštevy ZOO
akékoľvek aktivity typu čísla a písmena len vystaviť!, napríklad plagát na stenu alebo koberec na zem, dostať sa k tomu len ak sa dieťa priamo opýta, môžeme to komunikovať napríklad ako - "áno, to je H a podobá sa na hrad. H ako hrad." "to je O a vyzerá možno ako orech. O ako Orech."
Ako komunikovat s dieťaťom?
... na pokračovanie.
Komentáře