Dojčenie nie je to isté ako laktácia. Okrem známych benefitov vo forme nenahraditeľnej výživy či lepšej imunity pre dieťa z dlhodobého aj krátkodobého hľadiska, je dojčenie zaujímavé aj z logopedického hľadiska. Totiž dojčenie spolu s dobre zvoleným postupom prikrmovania pomáha aj správnemu orálnemu vývinu (čo ďalej ovplyvňuje napríklad aj výslovnosť). Neuropsychologicky je to zase ten najsilnejší nástroj regulácie, ktorý má matka v rukách, a ktorý je dieťaťom takmer vždy uprednostňovaný pred ostatnými.

Prvý rok je dojčenie kľúčové z hľadiska výživy (a samozrejme väzby medzi matkou a dieťaťom), druhý rok je naďalej dôležité, no klasická strava tu už preberá kľúčovejšiu rolu, a čas od 2 rokov vyššie plní predovšetkým neuroregulačnú a imunologickú funkciu (ktoré plnila počas celej dĺžky dojčenia, nu tu prichádza do popredia).

 

​

Práve neuroregulačná funkcia je tá, na ktorú pri komplexnom pohľade na dojčenie nahliadam,  ktorá je pre mňa absolútne nadôležitejší dôvod, pre ktorý matku - ktorá môže a chce dojčiť - v dojčení vždy podporím.

​​​

 

Nervový systém dieťaťa je skutočne veľmi nezrelý a zreje v celku dlho - finálne doladzovania sa dejú medzi 20-25 rokom. Vtedy dozrievajú najvyššie oblasti mozgu, predovšetkým rozhodovacie. Čas od narodenia do približne 3 rokov je ale obzvlášť krehký, keďže dieťa disponuje presne nulovými schopnosti regulovať svoj mozog, svoje reakcie, rozhodnutia a samozrejme - pocity (to je ten povestný plač, že dieťa dostane banán do ruky stranou ktorou nechcelo, alebo sa mu nepáči vrchnák na fľaši). 

​

Tu prichádza dojčenie (a o to viac to neskoršie). Ústa a vôbec celý orálny systém je jeden z najhustejšie inervovaných častí ľudského organizmu (má najviac nervových zakončení). A tak, ako majú dospelí radi bozky (už vieme prečo), skutočne malé deti sa k ústam utiekajú úplne inštinktívne, a to práve pre ten istý dôvod. Sanie je pre nich práve preto úplne prvá voľba v prípade akejkoľvek nepohody, alebo dokonca - aj pohody. Buchlo sa, bojí sa, je hladné, je mu zima, je nahnevané (just aj na nás matky). Tu treba dodať, že túto funkciu nevykonáva mlieko ako také, ale sanie. Práve preto sa roky dostáva cumeľ na popredné priečky nákupného zoznamu tehotných žien - s myšlienkou, že sanie ako sanie. Avšak - nie, cumeľ prsník ani omylom nenahradí. Dojčenie je totižto multisenzorický imput, to znamená, že na dieťa pôsobí viacerými kanálmi. Ako ste sa už dočítali, ústa sú pre dieťa inštinktívne najrýchlejší spôsob upokojenia pre ich rozsiahle nervové zásobenie. Ďalším faktorom je tu rytmus. Sanie je rytmický pohyb sánkou, podobne ako tlkot srdca, hojdanie, hopkanie a všetky tieto veci majú spoločnú črtu - rytmus. A ten upokojuje, podobne ako nás dospelých rytmus dňa, alebo stereotypy. Ďalším faktorom je to, že sanie s prehĺtaním aktivujú tzv. parasympatikus, čo je podsystém nervového systému zodpovedajúci za pokoj a uvoľnenie. Samozrejme. Nikto sa nejde najesť, keď ho naháňa medveď - a telo to vie. Trávenie je signál pre telo, že sme v bezpečí. Ďalšie faktory sú v celku známe, a to je kontakt s kožou (doslova ako kontakt koža na kožu), vnímanie matkinho dychu a srdca (opäť rytmus). To sú dôvody, pre ktoré dojčenie (nie primárne mlieko) upokojuje. 

​

A prečo je to dôležité až do "neskorých" 3-4 rokov? (pripravujem)

​

​