Táto skromná stránka rozhodne nevyrieši otázky storočia, ktoré majú za cieľ odpovedať na dilemu, čo ovplyvňuje dieťa vo vývine viac - prostredie alebo genetika.  Zatiaľ ale vieme (a úprimne si myslím, že toto nám ako odpoveď na príjemné rodičovanie aj stačí), že majú vplyv obe strany na to “prečo?” alebo aj na etiopatogenézu F-kových diagnóz, ale aj menších neduhov.

​

Čo však poviem ako prvé, rodič za žiadnych okolností nenesie absolútnu vinu za to, že sa u jeho dieťaťa objavila neurovývinová porucha (tie eFkové diagnózy). Može byť faktorom, ale nie príčinou. Snáď len ten narušený vývin reči a tomu podobné v prípade skutočne silnej deprivácie dieťaťa od vývinových stimulov, ale stavila by som sa, že také osobne nepoznám ani ja ani Ty. 

​

Keď už sme si vybrali cestu rodiča, verím, že využívame dnes už tak automatický prístup k informáciam a vzdelávame sa v oblasti rodičovstva, pretože vo vedách máme už celkom slušnú zásobu metód z rôznych smerov, ktoré majú za cieľ pomôcť nám aj našim deťom. No ak Ti môžem dať len jednu vstupnú radu, bolo by to - napriek tomuto, nebuď obeťou “správnych metód” preto, lebo si myslíš, že vedú v zásade k dobrým výsledkom, respektíve lepším. Totižto - zabudni na výsledok v dlhodobom merítku. S určitosťou vieme, že mnoho moderných metód pomáha rodičom v aktuálnych životoch. Pomáhajú zvládať záchvaty hnevu, pristupovať k odplienkovaniu alebo vyberavému jedeniu. Takéto metódy - okrem toho, že pomáhajú dieťaťu - pomáhajú aj dynamike v rodine, ale aj rodičom samotným tým, že sa učia rôznym užitočným hodnotám ako je sebakontrola či trpezlivosť. Ale či metódy hlásiace "zvyšovanie potenciálu dieťaťa", "zlepšovanie sebaregulačných schopností dieťaťa" skutočne fungujú v dlhodobom merítku, je stále pod vedeckou palbou. Poznáme totižto mnoho prípadov, v ktorých rodič poskytol "len" primerané množstvo stimulov na vývin, a dieťa sa vyvíjalo normálne a aj tých, v ktorých rodič robil všetko "lepšie", no to jeho dieťa išlo volajakým... iným smerom. Je to práve aj pre tie ďalšie faktory, ktoré vstupujú do vývinu. Genetická predispozícia, vrodený temperament dieťaťa (nemyslím osobnosť), ochorenia (pokojne aj bežné vírusové) a podobne. Pritom každý tento faktor Ti dokáže veda vyvážiť plus mínus takým číslom, ktoré svedčí o veľkom vplyve, nič zanedbateľné. Preto ak si vyberáš cestu (z)vedome(ne)ho a oddaného rodiča (sme určite na jednej lodi), no treba povedať, že všetko sú to faktory. Ja viem, zase tu vyťahujem slovo faktor. Vec sa má ale tak, že všetko je to o faktoroch, ktoré riziko niečoho buď zvyšujú alebo znižujú. Ktoré niečomu napomáhajú, alebo zhoršujú.

 

V prípade tých menších neduhov, ak dieťaťu neustále modelujeme nervózneho rodiča, je dosť možné, že to od nás pochytí. Ak mu naopak ukazujeme, ako narábať s hnevom, znižujeme tým u neho riziko, že raz bude hnevom ovládané. Je úplná pravda, že jeho inklináciu k hnevu nemusíme nikdy úplne odstrániť, ale je úplne reálne, že na spektre toho, čo je to naštvaný človek ho môžeme posunúť z totálneho nervaka bližšie k stredu. Práve tieto tvrdenia sú neustále pod vedeckým skúmaním, pretože kým niektorí tvrdia, že toto určite funguje (ja medzi nimi), iní tvrdia, že genetika vždy vyhrá.

​

V prípade reálnych porúch, cumeľ zvyšuje riziko artikulačných porúch, priamo ich nespôsobuje. Opätovné odlúčenie mamy od dieťaťa v raných štádiach vývinu zvyšuje riziko psychických porúch, ale priamo ich nespôsobujú. Nesprávna manipulácia s bábätkom zvyšuje riziko pohybových ťažkostí v neskoršom živote, ale priamo ich nespôsobujú. Preto sa nemôžeme postaviť ani na jednu zo strán - ani na "je to zlé (dobré), lebo je to v génoch" ani na "je to zlé (dobré), lebo som to robil zle (dobre)."  Pre príklad uvediem len bežný rozhovor, do ktorého sa bohužiaľ často dostávam. "Vy ste logopedička? Tak tá vaša dcéra bude isto krásne rozprávať!" Hovorím si, to je predpoklad, že ak je verbálne šikovná, je to len preto, že má matku logopedičku a ak jej to nejde, spochybní sa význam logopédie ako takej, lebo veď ktoré dieťa by už lepšie rozprávalo ako dieťa logopéda? Vec sa má ale tak, že iba ak sa snúbi vhodná metóda s genetickou predispozíciou, nejakou ďalšou jej osobnou výbavou a schopnosťami a nič jej vývin nenaruší, všetko sa to znásobí a takéto metódy sú dosť slušný boost, ale nie jedinou príčinou jej komunikačných schopností. Pretože stimulujúce prostredie v čase najvačšieho zrenia dieťaťa je skutočne jeden z najsilnejších faktorov vobec. Ale nestoja samostatne - ani ako genetika či ostatné vypísané veci. Preto ak si ako matka na niečom zakladám, je to byť dobrý tím.

​

Preto vybrať si cestu robiť to najlepšie ako vieme znie lá(s)kavo.

Znie to tak, že si užijeme proces, môžeme veriť v najlepšie, no chápeme, že nie sme absolútni dizajnéri našich detí.

 

Verím, že každý robí najlepšie ako vie - vždy hovorím, podľa úrovne vlastného uvedomovania si. Preto, ak si si vybral smer "správnych metód", rob to tak preto, lebo Ťa to baví a vidíš v tom ako mama, otec zmysel. Nie pre úzkostlivosť, že LEN TAK bude Tvoje dieťa spokojné a zdravé. Verím v proces a úsilie meniť veci ktoré nám nevyhovujú, ale úprimne - vzdala som sa viery vo výsledky. Lebo tie sú ovplyvňované nie len našim procesom, ale aj tým, čo nemáme v rukách ovplyvniť. Aj preto som na začiatku každej terapie povedala bez ohľadu na vek pacienta jedno. “Skúste sa s tým zžiť a nenasledujte cieľ.” Oni vedia kam chcú ísť, ale možu tam len smerovať. Ono totiž nepríjemnosti prídu, situácie, ktoré nejdu podľa našich predstáv prídu - a vtedy pomáha sa sústrediť na proces a prestať si lámať hlavu nad tým, či nám táto nepríjemnosť úplne zničila možnosť dostať sa k vytúženému cieľu. Začiatok každého procesu je prijatie toho, kde sme teraz. Lepšie na tom nie je človek, ktorý má lepšiu genetickú výbavu (s výnimkou katastrofálnej zostavy), ale ten, ktorý okrem normálnej genetiky dobre narába s podmienkami, ktoré nemá v rukách. Predčí aj toho, ktorý má šťastie zapísané v génoch.

 

A analogicky - nakoniec to… je dobrý rodič. Predčí aj toho s tými top metódami - lebo to nie je len o nich. Takže nikdy nemožeš vedieť, kto je lepši rodič, a ani koho dieťa “z toho” výjde lepšie, aj keď je zrejmé, kto z nich použil “správnejšiu” metódu výchovy. 

​

Taktiež