Záťažový tréning - alebo aj 30 kameňov v ruksaku.
Možno to poznáte. Idete sa prejsť do lesa a po chvíli máte v ruksaku 15 kameňov, v ruke ďalšie tri a k tomu nesiete niekoľko palíc, ktoré sa, samozrejme, nesmú zahodiť. Ani tá zlomená. Ani tá, ktorá vyzerá úplne rovnako ako predchádzajúcich sedem. Pre vás je to len ďalší kameň. Pre dieťa...
Jeden je veľký, druhý malý. Jeden je hladký, druhý drsný. Tento je ťažký, tamten ľahký. Jedna palica je dlhá a tenká, druhá krátka a hrubá. Jedna sa ohne, druhá zlomí, treťou sa dá dosiahnuť do potoka a štvrtá je z nejakého, dospelému absolútne neznámeho dôvodu, tá najlepšia a musíme ju zobrať domov.
To, čo vyzerá ako obyčajné zbieranie bordelu z lesa, môže byť zároveň veľmi pekným príkladom toho, ako si dieťa postupne vytvára poznanie o svete. A teraz tým nemyslím, že dieťa zbiera kamene preto, aby si rozvíjalo kognitívne funkcie. Motiváciou môže byť jednoducho radosť zo zbierania, hra, senzorický zážitok alebo fakt, že tento konkrétny kameň je z nejakého dôvodu úžasný. Manipulácia s množstvom rôznych predmetov mu však zároveň poskytuje presne ten typ skúseností, z ktorých sa postupne buduje konceptuálne poznanie.
Dieťa sa totiž musí niekde naučiť, čo znamená veľký, malý, dlhý, krátky, hrubý, tenký, ťažký, ľahký, hladký či drsný. A ono sa to neučí iba tak, že mu ukážeme obrázok veľkého a malého slona a povieme: „Tento je veľký a tento malý.“ Aby si vytvorilo skutočný koncept, potrebuje množstvo rôznych skúseností, medzi ktorými postupne nachádza podobnosti a rozdiely. Porovnáva – odborne hovoríme o komparácii – a postupne zisťuje, že predmety môžu mať množstvo vlastností a že jednu konkrétnu vlastnosť môžeme sledovať naprieč úplne odlišnými predmetmi.
A tu je ešte jedna zaujímavosť. Veľký vlastne nie je vlastnosť, ktorá by mala nejakú pevnú hodnotu. Veľký kameň je stále menší ako malý strom. Dlhá šiška môže byť krátka v porovnaní s palicou. Pojmy ako veľký/malý alebo dlhý/krátky preto označujeme ako relačné pojmy – význam získavajú vo vzťahu k niečomu ďalšiemu. Dieťa sa teda nepotrebuje naučiť, ako vyzerá „veľká vec“. Potrebuje postupne pochopiť vzťah: toto je väčšie ako tamto. A čím rozmanitejšie príklady má k dispozícii, tým viac príležitostí má tento koncept spresňovať.
Les je v tomto tak trochu geniálna didaktická pomôcka, akurát ju nikto nevyrobil ako didaktickú pomôcku a neberie za ňu ťažké prachy.
Nemáte tam desať rovnakých plastových valčekov zoradených od najmenšieho po najväčší, za ktoré ste zaplatili nehoráznu sumu (lebo má určitý prívlastok). Máte tam stovky kameňov, konárov, šišiek, listov a ďalších predmetov, ktoré sa líšia veľkosťou, hmotnosťou, dĺžkou, povrchom, tvarom, pevnosťou a miliónom ďalších vlastností. Dieťa ich môže porovnávať v úplne prirodzenom kontexte a hlavne – môže s nimi niečo robiť.
A to „niečo robiť“ je podstatné.
V kognitívnych vedách sa môžeme stretnúť s pojmom embodied cognition, teda vtelené poznávanie. Veľmi zjednodušene - naše poznanie nevzniká niekde izolovane v mozgu, oddelené od tela a od toho, čo so svetom fyzicky robíme. Dieťa slovo ťažký nielen počuje. Ono ten kameň chytí, skúsi ho zdvihnúť jednou rukou, potom oboma, nesie ho, spadne mu, skúsi ho hodiť. Drsný cíti pod prstami. Dlhú palicu musí niesť inak ako krátku. Pri manipulácii sa prepájajú zrakové, hmatové, proprioceptívne aj motorické informácie a pojem postupne získava omnoho bohatší obsah než len jeho slovné pomenovanie. Takže rodič sa môže vytočiť akokoľvek do obrátky spolu s vetou "koľkokrát Ti to mám povedať?!" Dieťa to aj tak bude chcieť zažiť. A čo je (pre nás) blbé je fakt, že jedenkrát naozaj nestačí.
A mimochodom – dieťa vôbec nemusí vedieť povedať „táto palica je dlhšia“, aby rozdiel medzi nimi chápalo. Koncept a jeho jazykové pomenovanie nie sú jedna a tá istá vec. Dieťa môže rozdiel vnímať a dokonca ho funkčne využívať skôr, než má k dispozícii slovo, ktorým ho označí. Môže napríklad opakovane siahnuť po dlhšej palici, keď potrebuje niekam dosiahnuť, hoci slová dlhý a krátky ešte samo nepoužíva. Jazyk sa postupne pripája k skúsenosti, ktorú už dieťa so svetom má. Takže - pokiaľ rodič vníma palicu ako hrozbu, ktorá potrebuje byť odstránená z ruky dieťaťa čo najrýchlejšie, skúsenosť sa mu berie. Práve preto sedím za týmto textom a dávam ho dokopy. Možno niekedy len stačí vysvetliť, že taká palica môže byť lepšia ako sa človek nazdáva, aj so všetkou lesnou špinou, kôrou a bordelom, ktorý pristane na čerstvovypratom detskom tričku. Stojí to za to.
Preto je také užitočné pomenúvať to, čo dieťa práve zažíva. Nie ho skúšať: „Ktorý kameň je väčší? A tento je aký? A táto palica?“ Stačí občas prirodzene pridať: „Fúha, tento je poriadne ťažký.“ „Pozri, našla si ešte dlhšiu.“ „Tento je úplne hladký.“ My vtedy nevytvárame umelú vyučovaciu situáciu. Len pridávame "jazykový štítok" k skúsenosti, ktorú dieťa práve reálne má. No jedným dychom tu treba dodať aj to, že nepotrebujeme (a ani nechceme a nakoniec - ani by sme nemali byť) v sústavnom prepojení s dieťaťom v takomto veku. Disconnect je vlastne dosť dôležitá súčasť nie len ich vývinu ako takého, ale aj vzťahu medzi ním a rodičom. Hovorím o krátkych 15-20 minútových, niekedy aj omnoho kratších odmlkách a odpojeniach, kde každý funguje sám so sebou. Sú to momenty teraz všade spomínanej nudy alebo aj (a)sociálnej regenerácie. Okrem toho tu dieťa dostáva príležitosť na "selftalk", ktorý je momentálne hlasný, no neskôr sa zvnútorní a stane sa jeho vnútornou rečou. Jeho vnútorným svetom (aj s tým našim hlasom, ale do tejto témy teraz nepoďme).
A potom je tu ďalšia vec, ktorú deti s predmetmi robia neustále - zisťujú, čo sa stane, keď...
Hodím malý kameň do vody. Čľup. Hodím väčší. Väčšie čľup. Hodím ho silnejšie. Z väčšej výšky. Skúsim ho položiť na iný kameň. Skúsim, či táto palica pláva. A túto zlomím. A teraz to celé urobím ešte sedemnásťkrát. Pre dospelého je to často sedemnáste opakovanie tej istej veci. Lenže ono to nemusí byť to isté. Dieťa môže meniť vlastnosti predmetu, silu, vzdialenosť, spôsob manipulácie a sledovať, ako sa mení výsledok. Dostávame sa tu teda ku kauzálnemu učeniu, teda k postupnému poznávaniu vzťahov medzi príčinou a následkom. Samozrejme, dvojročné dieťa nestojí nad mlákou s myšlienkou: „Teraz zmením nezávislú premennú a budem pozorovať výsledok experimentu.“ Ale funkčne robí niečo veľmi podobné. Niečo urobí so svetom a sleduje, čo svet urobí naspäť. A samozrejme. Takéto momenty uplatňujú kauzalitu aj v prípade vzťahu, v ktorom sa toto všetko aktuálne deje. Tu teda pripomeniem moju veľmi starú myšlienku zvedavosti. Dieťa sa zvedavým už narodí a do veľkej miery sa táto zvedavosť uňho rozvíja v interakcii s prostredím - reálne v rámci toho kde žije ale aj s kým žije. Ak mu budeme opakovne brať jeho pokusy s myšlienkou, že to nie je žiadúce, skúmať bude menej ... menej ... a ešte menej ... prípadne proti našej vôli s štítkom na čele "neposlúcha" (čo povedzme si, nie je pravda).
Mozog je orgán predikcie. Experimentáciou sa postupne vytvárajú očakávania. Ťažšie veci sa mi zdvíhajú ťažšie. Dlhším predmetom dosiahnem ďalej. Niektoré predmety sa zlomia ľahko a iné nie. Keď pustím kameň, spadne. Keď ním hodím do vody, voda vyšplechne. A tie poznatky nezostávajú navždy pripútané k jednému konkrétnemu kameňu pri jednom konkrétnom potoku. Zmyslom učenia je aj transfer – schopnosť využiť už získanú skúsenosť v novej situácii.
Keď teda dieťaťu neskôr zapadne hračka za skrinku a ono začne hľadať niečo dlhé, čím by si ju pritiahlo, deje sa už niečo veľmi zaujímavé. Musí pochopiť problém, vybaviť si relevantnú predchádzajúcu skúsenosť, vybrať predmet s vhodnými vlastnosťami, vytvoriť jednoduchý plán a skúsiť ho použiť. To už nie je iba poznanie slova dlhý. To je problem solving – riešenie problému – a spolu s ním práca pozornosti, pamäti, plánovania a ďalších exekutívnych procesov.
A keď už sme pri paliciach, existuje ešte jeden veľmi pekný pojem – affordance. V podstate označuje možnosti konania, ktoré nám určitý predmet alebo prostredie ponúka vo vzťahu k tomu, čo dokážeme urobiť. Kameň sa dá chytiť, hodiť, kotúľať, položiť na iný kameň. Palicou sa dá hrabať, niečo pritiahnuť, dosiahnuť do diery alebo ju položiť ponad mláku. Dieťa teda neobjavuje iba to, aké predmety sú, ale aj čo sa s nimi dá robiť. A samozrejme, potom príde symbolická hra a palica už nie je palica, ale udica, meč, varecha alebo teplomer pre plyšového medveďa. Ale to je zase iný článok.
Celé to podľa mňa veľmi pekne ukazuje jednu vec, ku ktorej sa pri detskom vývine vraciam stále. Nemusíme z bežného života vyrábať rozvojové aktivity. On nimi totiž už dávno je. Nemusíme ísť do lesa s kartičkami, pracovným listom a plánom, že dnes budeme precvičovať adjektíva, komparáciu, relačné koncepty, kauzalitu a problem solving. Stačí nechať dieťa chytať, nosiť, porovnávať, hádzať, skúšať a opakovať. A občas k tomu, čo práve zažíva, prirodzene pridať slovo (alebo si doniesťa čaj do termosky a byť zahadzovaný patykmi).
Obdobná situácia sa mi naskytla pár dní dozadu. Po daždi sme sa išli prejsť a skončili sme pri veľkej kaluži. Hádzali sme do nej kamene. Veľké, malé, ľahšie, ťažšie, z rôznej vzdialenosti. A, samozrejme, bolo potrebné urobiť to znova. A znova. A ešte raz. Na prvý pohľad veľmi jednoduchá hra. Z pohľadu toho, ako sa mozog učí, sa tam však mohlo diať prekvapivo veľa. V prvom rade išlo o senzoricko-motorické učenie. Dieťa kameň vidí, chytí ho, cíti jeho veľkosť, tvar, povrch a hmotnosť, musí prispôsobiť úchop, zdvihnúť ho, naplánovať pohyb ruky, odhadnúť silu a hodiť ho smerom ku kaluži. Následne dostane okamžitú spätnú väzbu – vidí trajektóriu kameňa, počuje náraz a čľupnutie, sleduje pohyb vody. Mozog tak prepája senzorické informácie s vlastnou motorickou akciou a jej výsledkom. Postupne si vytvára a spresňuje interné modely - určitému pohybu, sile či vlastnosti objektu bude pravdepodobne zodpovedať určitý výsledok.
Zároveň sa tu krásne objavuje kauzálne učenie. Dieťa nerobí iba niečo s kameňom. Sleduje vzťah medzi tým, čo urobilo, a tým, čo nasledovalo. Hodím kameň - voda vyšplechne. Väčší kameň môže vytvoriť iný efekt než malý. Keď hodím silnejšie alebo z iného miesta, výsledok sa môže zmeniť. Postupne tak vznikajú jednoduché predikcie - čo asi nastane, keď urobím toto? S tým súvisí prediktívne učenie. Mozog totiž nečaká pasívne na to, čo sa stane. Na základe predchádzajúcich skúseností vytvára očakávania a následne ich porovnáva so skutočným výsledkom. Dieťa môže očakávať obrovské čľupnutie a ono nepríde. Alebo hodí nenápadný kameň a voda vyšplechne viac, než čakalo. Vzniká predikčná chyba – prediction error, teda rozdiel medzi očakávaným a skutočným výsledkom. A práve takýto nesúlad je pre učenie veľmi cenná informácia - mozog na jeho základe upravuje svoje ďalšie očakávania.
Preto môže mať zmysel aj to nekonečné detské „ešte raz“. Opakovanie neznamená, že mozog dostáva dvadsaťkrát tú istú informáciu. Každý kameň je trochu iný, každý hod môže mať inú silu a trajektóriu a kaluž môže reagovať trochu inak. Dieťa tak dostáva množstvo podobných, ale nie identických skúseností. Práve táto variabilita mu umožňuje postupne zisťovať, ktoré vlastnosti sú pre výsledok podstatné a ktoré nie.
A ešte jedna vec sa mi na tejto hre páči. Je v nej krásne viditeľná aktívna explorácia. Dieťa nie je pasívnym prijímateľom informácií, ktorému niekto vysvetľuje, ako fungujú kamene, voda, hmotnosť či sila. Svojou vlastnou činnosťou si vytvára situácie, z ktorých môže informácie získavať. Vyberie ďalší kameň, hodí ho a svet mu okamžite „odpovie“. Z jednej obyčajnej kaluže sa tak stane malé laboratórium. Máme tam senzoricko-motorické učenie, kauzálne učenie, tvorbu predikcií a predikčnú chybu, komparáciu, konceptuálne a relačné učenie, vtelené poznávanie, aktívnu exploráciu a popri tom množstvo príležitostí na prirodzené prepájanie skúsenosti s jazykom.
A pritom sme nerobili žiadnu „rozvojovú aktivitu“. Len sme hádzali kamene do kaluže. A potom samozrejme nie sme prekvapení, keď sa nás jedného neuspateľného večera opýta "prečo sa vietor hýbe?"
Takže keď vám nabudúce dieťa naloží do ruksaku tridsiaty kameň a vy budete rozmýšľať, či už ho môžete nenápadne vyhodiť, možno si spomeniete na toto (plus, je to zrada, ak už fakt nevládzete, treba to jednoducho oznámiť - už nevládzem, ideme niektoré kamene vyhodiť). Pre vás je to tridsať kameňov. Pre dieťa to môže byť tridsať trochu odlišných objektov, s ktorými môže niečo urobiť, niečo o nich zistiť a niečo si z tej skúsenosti odniesť.
A možno si práve takto, po jednom kameni, skladá predstavu o tom, aký je svet a ako vlastne funguje.
Komentáře